Z mesta na vidiek: Môj Život na dedine na večné časy a nikdy inak

Vec sa má tak, vlastne ani sám neviem, ako sa to všetko zbehlo, že som sa ja, renomovaný bratislavský “paštikár” octitol na vidieku. Zrazu som si len jedného dňa uvedomil, že žijem svoj život na dedine aj so všetkým, čo k tomu patrí. Vŕtam sa v zemi, chovám sliepky, sadím a pestujem. Keď sa tak nad tým zamyslím, vlastne som len prevzal zodpovednosť za svoju dedovizeň. Možno sa vo mne ozvali gény alebo krv môjho rodu. Nebolo to zo dňa na deň, prichádzalo to celkom pomaly. Asi som musel najskôr dozrieť alebo možno dostať rozum. Ale nakoniec to definitívne prišlo. Čosi mocné prehodilo výhybku na mojej životnej dráhe a neomylne ma nasmerovalo na novú cestu. Z expresného rýchlika som prestúpil na dedinskú lokálku. Je to zvláštne uvedomiť si po toľkých rokoch prežitých v meste, že: „Môj svet je vidiek„.

Ruch a stres veľkomesta som vymenil za pokojný život na dedine

A urobil by som to bez váhania zas! Opustil som relatívne pohodlie paneláku a teraz bývam vo veľkej záhrade plnej stromov. Nie v dome so záhradou, všimnite si prosím ten rozdiel. Lebo v tomto konkrétnom prípade na počiatku nebolo slovo ale záhrada a ovocný sad. A ten dom bol v tom ovocnom sade, podotýkam, veľmi citlivo umiestnený až dodatočne. Tak, aby som ušetril stromy a všetkých tých živáčkov okolo rušil čo najmenej.

Moji rodičia, starí rodičia a aj tí pred nimi boli sedliaci. No čo vám poviem, boli to roľníci a gazdovia. Ak ich k tomu okolnosti donútili tak aj rebeli a neľútostní bojovníci. Ale o tom možno inokedy. Zažili všeličo na tomto svete. Život na dedine nikdy veru ľahký nebýval. Boli časy, keď im dokonca hanlivo nadávali do kulakov, aj keď boli možno častejšie hladní ako sýti. Dnes by sa im hovorilo farmári. Hoci potom neskôr boli už len záhradkári. Lebo nakoniec aj ich zlákolo mesto. Pečené holuby a tak… Aj napriek tomu, že nakoniec veľkú časť života prežili v tom meste, celý život sa hrabali v zemi. Jednoducho, bez svojej pôdy nevedeli žiť.

Nikdy nezabudnem na tie nekonečné chvíle strávené s nimi v záhrade. Vtedy, ako decko, som sa na nich za to hneval. A potom, keď som bol trošku starší, konečne som sa od ich záľuby “oslobodil”. Lebo to bol ich koníček, ja som chcel mať koníčky iné…

Škoda, dnes už viem, že to bola chyba. Nemusel by som sa všeličo učiť odznova, kupovať knižky, sledovať špecializované FB skupiny a videá na YouTube. Ale na jedno si rád spomínam. Na tie neopakovateľné chute a vône doma, vlastnými rukami vypestovanej zeleniny, ovocia a všetkých mysliteľných plodín a darov prírody. A všade okolo záplava kvetov od skorej jari do neskorej jesene…

Ťahalo ma to do hôr a nakoniec som skončil medzi kukuricou

Boli časy, keď som poškuľoval po drevenici na Horehroní. Prežil som tam mnohé úžasné zážitky s priateľmi, lákala ma krásna horská príroda. Nad tým, čo bude s mojou dedovizňou na dolniakoch som vtedy ani veľmi neuvažoval.

Vari 10 rokov dozadu nastalo zvláštne obdobie. Ale najmä v poslednom čase sa niektorí ľudia akoby prebúdzajú. Začínajú chápať podstatu bytia. Zrazu chcú byť bližšie k prírode. Hľadajú svoje rodové statky, zaujíma ich permakultúra. Snažia sa žiť naturálne alebo aspoň v súlade s prírodou.

Aj ja som sa prebudil zo svojho sna o horehronskej drevenici. Nie, neprišiel za mnou anjel ako za „kurvahoši“ Bohumilom. Len ma z vyššej moci osvietilo, aby mi už konečne docvaklo, čo sú moje priority.

Uvedomujem si, že to bol okamžik, keď sa definitívne rozhodlo o tom, že som predurčený na dedinský život. Že mi je súdené žiť na vidieku až na večné časy a nikdy inak! Ako v tom starom budovateľskom hesle.

Mojim domovom sa stala malá dedinka na Žitnom ostrove

Najskôr som odbiehal z mesta na dedinu. Potom som odbiehal z dediny do mesta. Nakoniec som zistil, že vďaka internetu zvládam riešiť všetky svoje pracovné povinnosti prakticky z ktoréhokoľvek miesta. Hoci aj z rozostavaného domu.

Definitívne som prestal migrovať sem a tam. Že som na to neprišiel skôr! Bolo to jednoduché ako všetky dokonalé veci. Veď predsa, keď necestujem za klientom do Ameriky, nemusím ísť nevyhnutne ani za tým do Bratislavy, či? 

Už to bude dobrých pár rokov, čo pracujem z domu.

Žijem a pracujem na vidieku – Zriadil som si svoj dedinský home office

Ak nemusíte dennodenne cestovať, život na dedine je oproti mestu oveľa menej nákladný. A nejde len o dopravu. Aj moje prevádzkové náklady sa výrazne znížili. Už nemusím naháňať peniaze za každú cenu. Kažý krok k nezávislosti od systému mi prináša čoraz väčšiu slobodu. A s jedlom rastie chuť – sloboda je tak sladká, opojná…

Môžem robiť len to, čo ma baví. Teda nie že by to bolo dovtedy inak. Mám totiž v živote to nesmierne šťastie, môj koníček sa mi stal povolaním. Hoci mám stavebnú školu, živila ma reklamná grafika. Dnes sa zákazkám venujem len výnimočne. Svoje skúsenosti sa snažím pretaviť do svojho ďalšieho koníčka. Tým je web Schudni hravo, na ktorom sa práve nachádzate.

Tvorím Magazín o chudnutí, aktívnom a zdravom živote

Priznám sa vám, som tučný, aj preto mi je táto problematika blízka. Z môjho hľadania „zaručenej“ metódy na chudnutie vznikol najskôr jednoduchý recenzný web o doplnkoch výživy. Ten sa s pribúdajúcimi informáciami postupne rozrastá na oveľa rozsiahlejší online projekt o aktívnom a zdravom živote. O tom, ako to všetko začalo a kam to smeruje, si môžete prečítať na stránke „O projekte Schudni hravo“

Chudnutie obmedzovaním sa v strave a cvičením mi nejak veľmi nejde.

Obdivujem vytrvalosť a pekné postavy ale fitko ma fakt nebaví. Mimochodom kvalitných webov aj magazínov na túto tému je už naozaj dosť. Preto chcem dať priestor aj alternatívnym témam. Som presvedčený, že aktívny život na vidieku bude jedna z nich. Dostatok pohybu na čerstvom vzduchu, dlhé prechádzky so psami, práce v sade a záhrade, vlastné zdravé potraviny. Verím, že už len toto je dobrý základ k pozitívnej zmene a príklad vhodný nasledovania.

Bývate v meste a plánujete si život na dedine? Poradím vám!

Ak vám vadí kohút, vedzte, že on je tu doma. Neberte to v zlom. Kikiríkanie kohúta neodmysliteľne patrí k tradíciám a prirodzenému koloritu vidieka. Ak vás to rozčuľuje, vedzte, že sú tu ešte aj horšie veci. Muchy a komáre, hlodavce, blato a prach z polí, kvákajúce žaby, neznesiteľné cvrčky a smradľavý hnoj. Na vidieku zväčša nie je ani len poriadny obchod s potravinami a príležitosť na spoločenské vyžitie býva tiež minimálna. Ak teda nepočítam krčmu a kostol. Do najbližšieho mesta pôjdete naozaj pre každú blbosť.

Pokiaľ vám čokoľvek z toho vadí, postupne vám začne na vidieku prekážať úplne všetko. Začnete nenávidieť nielen život na dedine ale aj celý svet. Predáte dom a nasraní sa vrátite späť do mesta.

Bohovia rozsypali panelák po zemi a stvorili satelitné mestečko

Bohovia sa museli zblázniť! Položili panelák naležato a stvorili satelitné mestečko. Ľudia tiež nelenili a obohnali svoje nové príbytky vysokými betónovými plotmi. Asi aby mali súkromie, na aké boli zvyknutí v paneláku. Každý večer prichádzali z mesta do svojich domov v satelitnom mestečku, aby tam prespali. Ráno sa opäť vydali na cestu do práce v meste. Vtedy ešte ľudia nepoznali home office, deti chodili každý deň do školy a rodičia do práce. Víkend však býva bohatý na udalosti. Kosačky spustia svoju pieseň a grily sa rozžeravia do belava. Posedíme na teraskách, tada ak zrovna nehnojili polia… Deti si zaskáču na trampolíne, v lete sa vyšantia v bazéne. Ale teraz už šup do postieľok, zajtra bude pondelok. Ráno skoro vstávame, ideme do mesta za povinnosťami.

Ak nie ste si celkom istí, či je život na dedine pre vás to pravé, skúste si najskôr nejaký ten dom na vidieku prenajať.

Nenechajte sa napáliť ako obyvatelia bytoviek v dedinke pri Bratislave, ktorí celé roky čuchajú odór z blízkeho kravína. Keď byty kupovali, sľubovali im, že družstvo čoskoro skrachuje ako už mnohé pred ním. A ono si koťuha veselo prosperuje a to, čo vypestuje ešte aj drzo predáva do Rakúska.

Kto sa narodil ako sedliak, sedliakom ostane a nezmení ho ani život v meste

Veru tak! A platí to aj naopak. Ak vás slovo sedliak uráža, život na dedine s najväčšou pravdepodobnosťou nebude pre vás.

Sedliak či sedlák nie je hlupák. Inak by predsa nemohlo existovať slovné spojenie „zdravý sedliacky rozum„. Naopak, hlúpy je ten, čo sa presťahuje na miesto, ktorého typické a prirodzené prejavy mu vadia.

Život na vidieku je okrem iného o tom, že nám dáva možnosť prirodzene a zdravo žiť. Vypestovať si pre seba a svoju rodinu vlastné ovocie a zeleninu. Zdravé potraviny bez chémie. Máme možnosť s láskou sa starať o domáce zvieratá. Iste, dá sa to aj v meste. Poznal som jednu rodinu, čo chovala v bratislavskom paneláku na balkóne sviňu. Poviete si, že to predsa nie je normálne! Máte pravdu, svine sa normálne chovajú na dedine.

Fotografie: Ivan Chmelař
Pozrite si aj môj YouTube kanál

Tento článok je upútavka na web Môj život na vidieku.

Moju ďalšiu tvorbu môžete podporiť lajkovaním a zdieľaním.