Ako sa koliesko salámy na vandrovku do sveta vybralo

Pár dní do výplaty, ja už týždeň obkuskávam suchý chleba a dnes, cestou do roboty, mi z kapucne bundy padne na zem koliesko salámy! Škoda, že tam bolo toľko ľudí, hneď by som si ho šupla do úst!

Ja proste milujem cestovanie vlakom a MHD

Možno to tak niekedy nevyzerá, ale to, čo zažijete cestou do práce a z práce vo verejných dopravných prostriedkoch, sa vám v aute nemôže stať. Tak napríklad dnes ráno, preplnená 21, nastupujem pod hlavnou stanicou. To, že prišlo vozidlo ešte z čias Husáka, nebudem ani komentovať. Natlačená vo dverách a obklopená cudzími ľuďmi si tak hovorím „toto je iné retro“. Už som aj zabudla, ako vyzerali autobusy, keď som ešte cestovala do školy. Vždy sa divím, koľko ľudí sa dokáže natlačiť do tak malého priestoru. Áno, dali sme to aj tentokrát. Zavreli sa dvere a o chvíľu sa celým autobusom začali ozývať ufrfľané hlasy:

“ …nejde to, skúste inde!“

Cítila som sa ako revízor, ktorého práve odhalili

Zrazu, ani neviem ako, bolo pri mne plno neoznačených cestovných lístkov. Cítila som sa ako revízor, ktorého práve odhalili bez toho, aby sa legitimoval.

„Prosím vás, môžete mi ho označiť?“
„Čo? Koho? Jaj lístok, fu, som sa zľakla!“

No jasne, funkčný len jeden označovač a akurát ten, ktorý objímalo moje telo. V podstate bol zázrak, že tam vôbec niečo fungovalo.

Keď skončila akcia „označ lístok polovici autobusu“, pričom ja som jediná, ktorá cestuje tú jednu zástavku na čierno, prišla tá nádherná neopísateľná situácia.

Cestujúci, o ktorého sa obtierala celá moja ľavá časť tela, začal raňajkovať

S pokojom angličana, ako na stojáka v mliečnom bare, si vytiahol (neviem odkiaľ) rohlík, papriku a vákuovo zabalený salám. On vo výške priemerného chlapa, ja taký väčší záhradný trpaslík. No proste, jeho raňajky boli presne v rovine mojich úst a fakt som sa nemusela ani pohnúť, stačilo len otvoriť ústa a jedli by sme spolu. Pri každom jeho pohybe mi chrumkavý, čerstvý rohlík stieral make up z mojej spotenej tváre, tak sme boli tesne pri sebe.

Neviem, či poznáte tie balené salámy. Je tam naznačené, čo treba potiahnuť, aby sa to otvorilo. Ja osobne na tento druh balenia používam nôž. Tiež mi to nejde otvoriť, lenže ja s tým bojujem doma v kuchyni a nie v autobuse plnom ľudí. No pasoval sa s tým statočne, funel, niečo mrmlal. Nakoniec sa mu to dáko podarilo, lebo pred mojimi rozmazanými očami prešlo koliesko salámy, predpokladám, že do jeho hladných úst.

Konečne sme vystúpili. Nekonečná jazda.

Schádzam podchodom po schodoch do práce a vtedy, BÁC. Na zem padlo koliesko salámy. Otáčam sa, či to niekto tiež videl, samozrejme za mnou ľudí ako kedysi na prvého mája. Nemohla som si ho vziať, len som na neho smutne pozrela a pokračovala v chôdzi. V práci som si rýchlo prezrela kapucňu, či tam ešte nemám niečo pod zub, dáko mi z tej jazdy vyhladlo.

Bohužiaľ, dnes som mohla mať salám, ale nechala som ho ležať v podchode na chladnej zemi. Ale zase, možno tam bude, keď sa budem vracať domov.
Treba veriť a dúfať!

Ak vás dnešná téma zaujala, podporte autorku zdieľaním a ona rada napíše ďalšie a možno ešte lepšie príbehy!

Tu si môžete prečítať, ako to všetko začalo.
Tu si môžete prečítať predchádzajúci príbeh.
A toto je ďalší článok.

Fotografie: Archív autorky