Príbeh o dôvere – čo sa môže stať, keď si ľudia prestanú veriť

Neviem, čo to so mnou je. Niečo sa v mojom živote stalo a ja presne neviem, kde a v akom období môjho života. Teda, možno tuším. Verila som, dôverovala, popálila som sa, sklamala. Prestávam ľuďom proste veriť. Za každým pekným slovom hľadám niečo škaredé. Za každým úsmevom, čo vidím, hľadám psychickú poruchu. Za každým pekným činom hľadám to, že prečo?

Napríklad, do práce aj z práce cestujem vlakom. Ranná špička, plné nástupište, konečne dorazil vlak. Je zázrak, keď nemešká, takže keď príde, šťastne sa hlava nehlava, tlačíme dnu.
Mala som šťastie a našla si miesto na státie, kde sa dá aj držať. Teším sa, žijem, som konečne vo vlaku a ešte sa dá aj dýchať. V tom sa ozve pán, nad ktorým stojím.

„Nechcete si sadnúť?“

Pozriem na neho „Nie, ďakujem.“ vylúdila som dáky neistý úsmev, lebo v hlave mi začala hneď blúdiť myšlienka:
Čo mu je? Prečo ja?? Nebodaj si myslí, že som tehotná? Nie, to som len tučná a hlavne naobliekaná! Či stará? Rýchlo sa poobzerám po vagóne, isto tu nájdem ženu, ktorá má viac ako 45 rokov a stojí. A okrem iného, vek je len číslo, čo to nevie? Zatiaľ vládzem stáť, áno, možno sa pri chôdzi viac zadýcham, ale to kvôli cigaretám a nie veku!

Pán sa nenechá odradiť a po mojej negatívnej odpovedi hneď oslovuje ďalej. A to hneď vedľa mňa stojacu mladú, štíhlu kočku.

„A vy? Nechcete si sadnúť?“

Opäť dostal negatívnu odpoveď. Hm, tak o tehotenstvo mu nejde, táto je chudá, ani o starobu, veď je mladá. Tak o čo teda? Prečo chce, aby sme si sadli? Je to psychopat! Jasné, pozriem na neho ešte raz. Kokos, on sa usmieva. Ráno??? Vo vlaku?? Čo nejde do práce?? Má voľno?? Je normálny??

Ešte to zúfalo skúšal na pár žien, ale nevyšlo mu to, všetky sme ho prekukli. Pche, máme ťa! Nevieme síce, o čo ti ide, ale nedáme sa! Na nás toto neskúšaj!

V tom zrazu vstane, preboha, asi nás ide zabiť! Intuitívne cúvnem. Ide o život.
„Prepáčte, ale ja vážne nemôžem sedieť, je mi to trápne, že vy stojíte!“

Vstal a postavil sa medzi nás. Dobre vidím, voľné miesto? Skoro na dosah? Čo teraz? Veď som ho odmietla! Nastalo mrazivé ticho, aj vlak zrazu prestal hrkať. Pozeráme, pardón, zazeráme, všetky oslovené ženy na seba. Podľa mňa v hlave každej z nás hrá „mne to miesto ponúkal, mne, mne, ja si sadnem!“.
Takže, ehm dámy, pozor, sadám ja, po prvé bola som prvá oslovená a po druhé, som z vás predsa najstaršia!
Mám už 45 a vek nie je len číslo, vek je vstupenka na voľné sedadlo!

Fotografie: Archív autorky

Ak vás dnešný príbeh zaujal, podporte prosím autorku zdieľaním!

Tu si môžete prečítať, jej prvý príbeh.
Tuto si môžete prečítať predchádzajúci príbeh.
A tu ďalší.

Autor článku

Marta Antalová Ráczová

Jedného dňa som si povedala dosť a pohodlie veľkomesta vymenila za život na vidieku. Odišla som, predala byt a kúpila záhradu s malým domčekom, mimo mesta. Mimo civilizácie, mimo všetkého. Od základu som zmenila svoj život. Síce nechudnem a už vôbec nežijem zdravo, zato každý deň prekonávam samú seba. Ani jeden deň nie je taký istý, lebo vždy sa pokazí niečo iné. A tak tu prežívam s mojimi dvoma psíkmi a bavím sa na sebe samej aká som neschopná, nešikovná. A prichádzam na to, čo všetko sa dá opraviť lepiacou páskou. Naučila som sa ale jedno: Všetko zlé treba prežiť, riešiť, alebo otočiť na srandu.