Moje prvé kúrenie drevom – Ako založiť oheň v krbe a nezblázniť sa

Tak a je to tu zas, prišlo obdobie kúrenia. Myslím, že ho neznášam, Nie, nemyslím, viem to. A to kúrim len druhý rok, jednu ťažko prežitú zimu už  mám za sebou. Prešlo len pár mesiacov a je to tu zas. Kúrenie drevom. Drevo, sekera, píla, triesky, noviny, podpaľovák, zápalky, krb a na konci toho všetkého teplo, ktoré trvá len chvíľu. To sa len tak zadívate cez okno, alebo zahĺbite v myšlienkach a zrazu oheň nikde, drevo nikde, môžete začať odznova. Drevo, sekera, píla, triesky, noviny, podpaľovák, zápalky, krásny program na celý deň, celý večer, celú noc, teda, pokiaľ nechcete zmrznúť.

Keď malinký šuflík plný popola dokáže zmeniť život

Žiadna romantika, všade je prach, popol a ešte k tomu všetkému smrdíte ako zaúdená klobáska.

Odkedy tu bývam, vážim si všetko, čo bolo kedysi pre mňa samozrejmé. Keď bývate v meste a ešte k tomu v paneláku, nestaráte sa o teplo, vodu, elektrinu. Proste to je automatika. Ale keď žijete niekde na samote, odkázaná sama na seba, začnete si všetko vážiť. Nič nie je samozrejmosť! Kúrenie, to je v chatke na konci sveta celoročná záležitosť, nakoľko tento rok som kúrila ešte v máji a začínala už v septembri.

Moje začiatky boli veľmi ťažké. Hold, ktorý začiatok je ľahký? A ešte keď ste nešikovný, neskúsený a hlavne, ja som doteraz nikdy nemusela zakladať oheň.

Moje prvé kúrenie drevom vyzeralo asi takto:

V krbe nahádzaných plno obrovských lát, vyškrtaná celá krabička zápaliek, vyfajčených 20 cigariet, vypité dve kávy, jeden poldecák a ja zrútená s plačom v bunde pri krbe. Koľkokrát som si šla ľahnúť s tým, že zajtra to bude lepšie. Od zimy som silno stískala svojich oboch psíkov, ktorým tak zhustla srsť, ako keby žili vonku. Škoda, že aj človek to nemá takto riešené. Príde zima a narastú vám dlhé čierne chlpy, aby vás chránili pred omrzlinami. 

Hanba nehanba, téma kúrenie musela ísť von

A ja som sa začala nenápadne vypytovať ľudí, že „ehm, ako na to?“

„Podpaľovák máš?“
„Podpa…čo???“
„ Triesky narobené máš?“
„Triesky, čo?“
„Normálne drevo, sekera a robíš triesky!“

Keď som prvýkrát chytila do rúk sekeru a snažila sa ňou šľahnúť z celej sily do dreva, moji psíci s vytreštenými očami sledovali tento môj nezvyčajný štýl. Nie, že by to už niekde videli, však tiež sú z mesta, ale správne vytušili, že tu asi pôjde o život. Keď som drevo minula asi desiaty ráz, utekali vystrašený k dverám a pýtali sa von. Láska neláska k človeku, pud prežiť je predsa len silnejší. Nakoľko som sekerou nemíňala len drevo, ale tesne aj svoje prsty, v ktorých som to drevo držala, vymyslela som si zlepšovák. Drevo som si dala medzi dve taburetky, zavrela oči a sekala hlava nehlava. Fungovalo to, dáko…

To je asi tak všetko, čo som o komínoch a kominároch do tej doby vedela

Tak som sa teda osprchovala a s gombíkom šťastia v dlani čakala na kominára. On prišiel, ani na mňa pekne umytú nepozrel, len hľadal dvere od komína. To viete, že kominári už nechodia po strechách? Proste nájdu dvierka, alebo dáky otvor od komína, ten takou veľkou štetkou vyčistia, vysávačom povysávajú a odídu.

Krb aj tak stále neťahal, drevo zhasínalo, každú noc som ďakovala za to, že mám dvoch psov s huňatou srsťou. Až jedeného dňa ku mne prišli dvaja kamaráti. Asi už nedokázali nonstop počúvať moje smutné príbehy o zhasínajúcom ohni a nepodpáliteľnom dreve.

Kúrenie drevom. Čo všetko predchádzalo čarovnej hre plameňov…

Otvorili krb, vybrali popol. Áno, toto všetko predsa robím. A zrazu vytiahli z vnútra krbu takú nádobu úplne plnú popola.

„A toto prečo nevysypeš? Ako chceš, aby to ťahalo, keď máš tento šuflík úplne plný?“

Čože? To odkiaľ vybrali? Toto tam bolo? Tak jednoduché? Ja som skoro zamrzla len kvôli blbému šuflíku, o ktorom som nikde ani nečítala, ani nepočula.
„Prečo ste mi to nepovedali skôr? Nemusela som už mesiac hltať tabletky na nervy a zapíjať ich vodkou!“

„Pretože toto je pre nás predsa samozrejmé!“

Fotografie: Archív autorky

Ak vás dnešný príbeh pobavil, podporte prosím autorku zdieľaním!

Prečítajte si a jej prvý príbeh.
Tu nájdete predchádzajúci príbeh.
A tu nasledujúci príbeh.

Autor článku

Marta Antalová Ráczová

Jedného dňa som si povedala dosť a pohodlie veľkomesta vymenila za život na vidieku. Odišla som, predala byt a kúpila záhradu s malým domčekom, mimo mesta. Mimo civilizácie, mimo všetkého. Od základu som zmenila svoj život. Síce nechudnem a už vôbec nežijem zdravo, zato každý deň prekonávam samú seba. Ani jeden deň nie je taký istý, lebo vždy sa pokazí niečo iné. A tak tu prežívam s mojimi dvoma psíkmi a bavím sa na sebe samej aká som neschopná, nešikovná. A prichádzam na to, čo všetko sa dá opraviť lepiacou páskou. Naučila som sa ale jedno: Všetko zlé treba prežiť, riešiť, alebo otočiť na srandu.