O bláznoch, strachu a hlodavcoch veľkých ako mačka

Žijem už skoro rok a pol mimo mojej rodnej Bratislavy. Žijem už skoro rok a pol sama pri poli. Zvykám si na tento život, teda, snažím sa. Denne sa pasujem s tisíckami problémov. Zvykám si, že voda nie je samozrejmosť, že osprchovať sa dá aj pod veľmi malým prúdom vody a som za neho vďačná. V zime, keď chcem mať teplo, musím si sama zakúriť drevom. Zvykám si na život bez televízora. Má to aj výhody.

Túžim po živote bez strachu, zlo nevidieť ani nepočuť, iba dobro

Nepozerám totiž televízne noviny, a tým pádom nemusím plakať nad tým, že náš svet sa ženie do záhuby. Nevytáča ma politika, lebo už ani neviem, kto teraz vládne. Keď vypukne vojna a bude koniec sveta, ja sa to pravdepodobne ako jediná nedozviem. Zvykám si aj na to, že mi sem tam pod oknami chodí vzdialený, veľmi divný sused. Vždy polonahý, so psom. A v rukách drží brokovnicu, samopal, vzduchovku? Neviem. Chýbajú mu len sluchadlá, ako pri masakri v Devínskej Novej Vsi.

Áno, zvykám si na to. Báť sa?

To mi nepomôže, radšej sa so psíkmi zamknem v dome, nech ho nič nevytočí. Zvykám si aj na miestnu krčmu, kde na teba z ničoho nič vyletí ožratý východniar, ktorý mimochodom mláti svoju ženu, a začne ti bez príčiny nadávať. Možno ma chcel tiež prefackať, však som žena. Tak snáď nabudúce, lebo, zvykám si. Schválne píšem východniar, aby bolo jasné, že to nie je nik miestny, takže človek, čo sa prisťahoval.

Zvykám si na všetok ten hmyz, muchy, obrovské pavúky, chrobáky, vtáčiky a najnovšie aj myšky. Tak, bývam pri poli, nie je to dáka senzácia.

Minulý rok som mala olejovú myš

Prekúsala sa do odloženej tašky v pivnici a spolunažívala si tam neviem ako dlho s fritézou plnou oleja. Keď som prišla na to, že tam žije, prišli kamaráti a tašku opatrne vybrali na dvor. Vybehla z tej tašky chúďatko vyplašená, celá od oleja, ako po dákej vonnej olejovej masáži. Dokonca aj psíci ostali v nemom úžase, také niečo hnusné, malé, olejové, voňajúce po prepálených hranolkách ešte nevideli. Teraz sa mi nasťahovali do vankúšov, čo dávam na stoličky. Mala som v pláne chytiť tie vankúše a odniesť ich na pole, len začalo strašne pršať a keď som šla do pivnice, jedna myš sedela na pračke a pozerala na mňa. Prisahám, ako keby hovorila: „Do dažďa nie!“

Ale zase, hovorím si, myšky, to je pohoda, na to si človek zvykne. Vlastne na zvieratá všeobecne si človek zvykne, horšie je to so zlými ľuďmi.

Spomínam si na jeden príbeh, keď som ešte žila v Bratislave.

Potkan v meste, to je niečo!

A hlavne, keď je vo veľkosti mačky. Vlastne, ani to nebola senzácia, nakoľko odpadkové koše boli plné nedojedeného jedla, a to je vo svete hladomor. Vtedy ešte žil môj prvý psík Balu. Dožil sa krásnych 14,5 roka, od 13 rokov bol hluchý, bol moje všetko, celým svojím ja, celým svojím prístupom k životu.

Raz som šla venčiť Baluška, ktorý bol ako vždy pustený na voľno a Ramba samozrejme na vodítku. V tráve, kde bežne venčievam psíkov, dostane Rambo záchvat. Zježený mnou trhá, ako keby mu šlo o život. Alebo mne??? Pozerám, nikde v okolí žiadny pes, tak čo mu je? Lepšie zaostrím, nakoľko môj zrak už nie je to, čo býval (okrem iného, niekedy je aj lepšie nevidieť úplne ostro, napr. ráno svoju tvár v kúpeľni). A v tom som to zbadala!

„Jeeeee, čo to jeeee???“

Je to chlpaté, má to očičká, ňufáčik, ušká, rozkošné zvieratko, niekomu ušlo? Ale je to dosť veľké a ten dlhý chvostisko, ach preboha, veď je to POTKAN!!! Obrovský, vyžraný potkan vo veľkosti mačky!!! Rambo, chápajúci pôvod a význam svojho mena, bol pripravený bojovať! Balu??? Balu si vedľa potkana romanticky ovoniava steblá trávy. Nevšimol si nič a vlastne ani nepočuje, medzi nami funguje už len posunková reč, lenže to by sa na mňa musel pozrieť!

Mávam, skáčem, okrem toho bojujem s Rambom na vodítku

Potkan prikrčený, pripravený ma zjesť, no možno nie zjesť, ale zavraždiť určite. A to všetko za bieleho dňa! Balu ma zbadal, no konečne, MÁVAM, ale posunok, „Choď odtiaľ preč!“ nemáme nacvičený. Takže Balu moje mávanie pochopil ako povel „Ku mne!“ A to nemal robiť, nakoľko cesta „Ku mne!“ bola presne v dráhe vraždiaceho 8 kilového potkana. Takže, ako sa Balu pohol, potkan sa asi trochu zľakol a rozbieha sa presne smerom ku mne.

„Země sa zachvěla, čas se zastavil“

Pred očami mi prebehol celý môj život. Je po mne! Zomriem tu a teraz, mojím vrahom bude potkan! Blbý koniec, ale ten si nik z nás nevyberie. Chvalabohu ma v poslednej chvíli zbadal. O.K., neberiem to osobne, ale ZĽAKOL SA. Možno som si mohla dať lesk na pery, učesať sa, priznávam. Ale zachránilo mi to v tej chvíli život, teda hlavne ten strom, za ktorý som sa, ani neviem ako, jemne schovala. Jeden obrovský skok a potkan zmizol na strome. Preboha, boh vie, koľko ich tam už je a potom, že objím strom a prijímaj jeho energiu. NIKDY!!! Objímem rozčarovaná ocikaný strom a na hlavu mi padne 8 kilový potkan! Ja tam stojím, trasiem sa ako osika, Rambo skáče okolo stromu, Balu podišiel ku mne, sadol si, nechápavo na mňa pozeral. V očiach mal tak úžasný pokoj a obrovskú chuť do života.

On totiž nič nevidel, nič nepočul. On bol neskutočne šťastný pes.

Takáto by som chcela byť aj ja! Radšej nič nevidieť a nepočuť, aj keď na to sa asi zvyknúť nedá.

Ak vás dnešná téma zaujala, podporte autorku zdieľaním a ona rada napíše ďalšie a možno ešte lepšie príbehy!

Tu si môžete prečítať, ako to všetko začalo.
A tu si môžete prečítať predchádzajúci príbeh.
Tu je nasledujúci príbeh.

Fotografie: Archív autorky a freepik.com