Dojemné rozprávanie o bolestných stratách a ľudskom hyenizme

Život je zvláštny. Nie je len o veciach, ktoré sa vám dejú z nepochopiteľných dôvodov. O situáciách, ktoré sú tak absurdné, až sú smiešne. Ja sa naozaj snažím väčšinu pohrôm a hlavne to, ako som nešikovná, otočiť na srandu, lebo len tak sa to dá ako tak prežiť. Ale smrť? To nie. A hlavne, keď si príde len tak, nečakane.

Život je naozaj zvlášny, niekedy až absurdný

Pred pár rokmi som videla zomrieť človeka. Viem, že ľudia zomierajú. Nie je to niečo, čo by ma šokovalo, ale v nákupnom centre plnom ľudí? Smrť ma celkovo desí, nie teda tá moja, ale smrť niekoho blízkeho, niekoho, koho poznám, mám rada, milujem. Ako to prežijem? Čo budem robiť?

Keď zomieral môj prvý psík, bola som pri ňom. Držala som ho celý čas v náručí, hladkala po hlave a spievala našu pesničku, kým do jeho žíl putovala injekciou smrť, aby mu navždy zastavila srdce, ktoré celý život bilo iba pre mňa. Bola to posledná vec, ktorú som mohla pre neho spraviť. Nikdy som si nemyslela, že to dokážem, a viem, že aj v tejto chvíli to bol on, kto ma držal nad vodou a upokojoval:

„Neboj, panička, bude to dobré, už prišiel môj čas a ty ma už, prosím, nechaj odísť.“

Tak strašne som ho milovala, že som nemohla odísť a nechať ho samého ležať na studenej zemi. Doteraz plačem, keď si na to spomeniem a desí ma len to, že ma to čaká ešte dvakrát s Rambom a Bimbom. Viem, že veľa ľudí toto nechápe, ako môžem porovnávať smrť človeka so smrťou psa. Ale málokto vie, že ten pes bol veľakrát jediný, kto stál vždy verne po mojom boku.

On presne vedel, kedy ma niečo bolí, kedy som nešťastná. Nesúdil ma pre to, aká som, čo robím a ako sa správam. On jediný ma miloval presne takú, aká som. Bol súčasťou môjho života a ja toho jeho. Milovala som ho, keď bol malé hravé šteniatko a aj vtedy, keď už bol starý a hluchý. Menila som mu plienky a stavala ho na nohy, keď už nevládal. Nik nevie, ako som sa pri ňom cítila, ale ja vďaka nemu viem, čo je to čistá a úprimná láska.

Neviem si predstaviť, že by pri jeho smrti bolo plno cudzích ľudí a že by si to dokonca niekto natáčal.

Jedného krásneho dňa som po práci utekala ešte do obchodu. Pohľad uprený do zeme, v hlave plno myšlienok. Toto je presne môj štýl chodenia. Sem tam mi niekto povie: „ Minule som ťa videl a ty nič“. No jasne, keď furt čumím na tú zem. Ako tak kráčam, zrazu predo mnou veľká skupina ľudí.

Čo sa tu deje??? Dáky koncert??? Niečo rozdávajú??? Ako ich obídem?
Pozriem lepšie a na zemi človek, nad ním sa skláňajú traja záchranári, oživujú ho. PREBOHA!!!

Okolo plno ľudí, mamičky s malými deťmi na rukách, jedno strašne plakalo.

„Pozor, uhnite!“ kričí na mňa dáky obrovský chlap.

V ruke drží mobilný telefón a robí si video záznam. Ako tak prechádzam okolo toho davu, nie je jediný. Plno ľudí robí presne to isté. Záchranári sa tlačia, nemajú miesto, nakoľko všetci chcú mať ten najlepší a najdetailnejší záber. Čo to, preboha, s tými ľuďmi je? Tam niekto bojuje o život a oni to natáčajú? A čo potom? Prídu domov a pustia to rodine? Dajú na Youtube?
„Aha, čo bolo dnes v Centráli?? Mal by som lepší záber, ale okolo prechádzala nejaká krava, tak mi tam chýbajú tri sekundy.“

Bola som úplne znechutená, zhnusená, v potravinách som samozrejme zabudla, prečo tam idem, len som blúdila uličkami a s prázdnym košíkom odišla preč.
Zrazu nikde nikoho, ľudia zmizli, ostali len záchranári baliaci si svoje tašky, polícia a na mieste, kde ležal ten pán, stan a pod ním ON. Neuveriteľne mi zovrelo srdce. On zomrel, tu, teraz. V tých pekných nohaviciach, nalakovaných topánkach, pred dákym stupidným značkovým obchodom? Proste na mieste, kde sa predsa nechodí zomierať. Tak toto som nečakala, myslela som, že ho zachránia. Ľudia sedeli v blízkych kaviarňach, popíjali kávičku a tvárili sa, ako keby sa tu pred pár minútami nič nestalo. Celú cestu domov som plakala, neskutočne strašne plakala. V bráne som stretla suseda a on sa ma pýta:

„Preboha, čo sa vám stalo???“
„Zomrel človek!“
„A kto?“
„Ja neviem, proste človek. Bol tam sám, úplne sám, a toto dnes isto nemal v pláne.“

Ak vás dnešná téma zaujala, podporte autorku zdieľaním a ona rada napíše ďalšie a možno ešte lepšie príbehy!

Tu si môžete prečítať, ako to všetko začalo.
A tu si môžete prečítať predchádzajúci príbeh.
Toto je jej veselá recenzia