Futbal na výške – Stále nám srdce bije futbalovo

Po hrubej chybe obrany získavame loptu už na súperovej polovici. “Poďme dopredu!” Postupujeme po ľavej strane. Tlačíme sa do pokutového územia súpera. Obchádzame jedného protihráča, nasleduje kľučka na ľavú stranu, obchádzame druhého. Štvorica našich je už v pokutovom území. Môžeme odcentrovať. “Prihraj!”, pekný center! Prihrávku dostáva náš kľúčový hráč, na prsiach spracováva loptu. Obrovská šanca v poslednej minúte: “Vypáľ!” Strela na bránku. Gólman loptu iba pohladil. Nastáva zmätok pred bránou. Odrazená lopta, potom hlavička do tyče. “Nebola to ruka!”, ďalšia strela a opäť hrubá chyba obrany. Zvírený prach sa lepí na spotené telo. Ešte zúfalý pokus brániaceho hráča o šmýkačku ale prichádza zaslúžený gól! Je definitívne rozhodnuté. Dnes budeme riešiť futbalové ihriská!

Zakrátko na to zaznel aj záverečný hvizd rozhodcu a my odchádzame do šatní. Sme spotení a čierni ako ostravský baníci. Hej, slniečkári, zbytočne hľadáte rasový podtón, my sme boli čierni od škvarového prachu. Lebo my, študenti Vysokej školy technickej v Bratislave sme takzvané rasové problémy nikdy nepoznali. A spolužiaci a kamaráti Afro-Afričania z Etiópie a Ghany ako aj naši dvaja Mongoli, mali telocviky nepovinné.

Spomienky na futbalové telocviky pre vysokoškolákov

Podaktorí asi už tušíte, že je tu tretie pokračovanie môjho spomienkového rozprávania. V dvoch predchádzajúcich častiach sme si zaspomínali na moje futbalové detstvo a stredoškolské časy v článkoch:

Kopačky môjho detstva a futbalové lopty, čo dávajú životu zmysel
a
Futbal sme mali radšej ako beh, hrali sme pre radosť i za odmenu

Čas nezastavíte, z chlapcov sa stali chlapi, a vy sa teraz dozviete, ako to bolo pred viac ako tridsiatimi rokmi s futbalom počas môjho štúdia na vysokej škole. 

Telocviky sme trávili v posilňovni, na plavárni alebo sme hrali futbal

Vráťme sa však na začiatok tohoto rozprávania, aby som vám vysvetlil ako to bol s tým čiernym prachom a baníkmi. To bolo totiž tak…

My vysokoškoláci, sme už nemávali telocvik v kdejakom školskom športovom areáli. Za mojich časov sme na technickej univerzite trávili hodiny telocviku v posilňovni, na plavárni alebo sme hrali futbal.

A keď už sme hrali futbal, tak na skutočnom futbalovom ihrisku

Na takom, kde sa hrávala naozajstá futbalová liga! No, vlastne v tomto prípade len Divízia. Ale aj také ihrisko muselo byť po všetkých stránkach na úrovni, s kvalitným trávnikom, s tribúnami aj večerným osvetlením. Veď čo keby klub postúpil do tretej ligy?! 

Poznámka: Nesmejte sa, futbalový klub Rapid Bratislava sa nakoniec prebojoval z Divízie až do 2. slovenskej futbalovej ligy.

Už sme vysokoškoláci ale stále hráme futbal ako o život

Čo na tom, že nám študentom SVŠT v Bratislave sa na tie naše telocviky ušlo len ihrisko škvarové. Veď viete, také tréningové. Aj tak sme hrali futbal ako o život. 

Futbalová atmosféra v areáli bratislavského klubu založeného v roku 1931 a čierny škvarový prach sa dali doslova krájať. A že toho zvíreného prachu tam bolo naozaj dosť. Lebo, aj keď už sme v tomto veku hrali futbal čoraz menej, ak sa naskytla príležitosť, zahrali sme si ho s chuťou, radosťou a s nasadením. 

Škvara – neškvara, futbalové telocviky na výške boli fajn

Hodina telocviku sa skončila. Tak a teraz poďme poklusom do šatní, zmyť zo seba čierny škvarový prach. 

“Stíhame aj hore na pivko do športhotelu? Asi nie, máme dnes ešte cviká. Už minule sme si ich museli kvôli pivu nahrádzať.”

“Jéj, ty si tu autom, zoberieš nás potom na intrák?”

“Chalani sorry, nemôžem vás zobrať. Auto je ešte v zábehu, foter mi zakázal ho preťažovať.”

Už žiadne trojkilometrové behy ani plnenie odznakov zdatnosti

Áno, aj napriek všetkému, bolo to pre nás študákov celkom fajn obdobie. Po mnohých stránkach a aj napriek socializmu. Alebo možno tak trošku aj vďaka nemu? 

To by bolo na dlhšiu debatu. Ale veď nech sa páči, kľudne sa pamätníci, podeľte s nami o svoje vlastné skúsenosti. Máte priestor v diskusii pod článkom alebo na Facebooku.

Mimochodom, na vysokej škole nám už nehrozili šialené telocviky s trojkilometrovými behmi ani plnenie odznakov zdatnosti. Ktohovie prečo k nám mali zrazu celkom iný prístup?

Možno preto, že súdruhovia tam hore už vedeli, že sme budúca pracujúca inteligenica. A preto nás netreba až tak fyzicky konfrontovať. Bolo by to totiž zbytočné. Alebo kontraproduktívne, ako vraveli niektorí intelektuáli 🙂 

Pretože oni neboli hlúpi a vedeli, že: “Nebude zo psa slanina ani z vlka baranina”. Veď ešte mali súdruhovia v neblahej pamäti ten neľahký prerod maloburžoánej inteligencie k robotníckej triede a socializmu.

A pokiaľ išlo o prípadnú službu v armáde… Keď skončíme školu, aj tak z nás budú len takzvaní “špagáti”, čo by sa najradšej len zašívali. No a čo už s takými!

Alebo možno preto, že vonku už zúrila perestrojka. A socialistické Československo pomaly dožívalo svoj budovateľský sen o lepších zajtrajškoch. 

Ale jedno súdruhom uprieť nemožno:

Naše mestá aj obce boli plné futbalových štadiónov a športovísk

Veď som to už spomínal pri inej príležitosti. Súdruhovia nás chceli mať zdravých a silných, aby mal kto budovať a brániť “túto krajinu”. Aj keď vtedy sa tomu ešte hovorilo po starom – našu vlasť. A potom ešte vždy platilo to staré známe: „Chlieb a hry“

Treba však priznať, že ak si odmyslíme všetku tú politickú a totalitnú špinu, prácu s deťmi a mládežou zvládali na výbornú. A stavali nielen sídliská ale aj športoviská a futbalové ihriská. A bolo že ich u nás neúrekom.

Kostol, krčma a futbalové ihrisko – tradičné symboly slovenskej dediny

Musíme si priznať, že práve v období šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov nastal mohutný rozmach slovenského futbalu. Či sa nám to páči alebo nie, súdruhovia to s mládežou vedeli. Počet futbalistov aj futbalových klubov, najmä v mládežníckych kategóriách sa výrazne sa zvýšil. 

“V šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch dosiahlo Slovensko vďaka uplatňovaniu progresívnych tréningových metód výrazný historický úspech: V I.lige sa vyrovnal počet slovenských a českých celkov na 8:8, a čo sa týka úrovne hry, jednoznačná prevaha bola vtedy na slovenskej strane, čo sa prejavilo i na počte reprezentantov.” (Zdroj: Sturmy – Futbal na území Česko-Slovenska.)

Ako fungovali futbalové kluby pred rokom 1989

Futbalové kluby v časoch socializmu, patrili najčastejšie pod rôzne podniky. Prípadne tvorili súčasti v organizáciách štátnej správy. Veď vtedy tam spadalo prakticky všetko. Okrem škôl, úradov a nemocníc ako je tomu dnes, patrila tam aj sieť športových klubov. Takí futbalisti boli potom akože zamestnancami týchto podnikov, či štátnych inštitúcií. Lebo ako isto viete, za socializmu profesionálni športovci u nás oficiálne neboli.

Prišla nová doba, sloboda – Prečo miznú futbalové ihriská?

Prebehli reštitúcie pozemkov aj bujará privatizácia futbalových štadiónov. Až na pár výnimiek zostal stav športovísk v nasledujúcich rokoch v kvalite spred Novembra 89. A ďalej už len postupne chátral. Mnohé futbalové ihriská padli za obeť bezohľadným developerom.

Po Novembri 89, len v samotnej Bratislave zaniklo 43 futbalových štadiónov (Zdroj: cas.sk). Možno vás prekvapí taká Petržalka, kde ich bolo 11. Dnes je tam funkčný iba jeden futbalový štadión.

Napriek všetkému, futbal ešte dlho kraľoval nášmu športu

Zo zotrvačnosti sa aj naďalej tu a tam objavovali futbalové talenty, ktoré nám ešte dlho robili radosť. Nečudo, veď mestá a mestečká boli stále plné futbalových štadiónov a športovísk.

Načo masovo športovať, treba liečky papať!

Masovosť športu, hokeju, či futbalu, tak ako sme ju prežívali, skončila. V kapitalistickej súťaži pre chudobných babrákov nie je miesto. Aj šport je dostupný len pre deti tých bohatších. A vy ostatní – hľadajte si sponzora alebo aspoň viac makajte za tým pásom!

Záver nech je futbalovo optimistický!

Hovorí sa, že keď v Brazíli či na Kube na ulici náhodou kopnete do plechovky, niekto určite chytí rytmus a začne tancovať. Po chvíli už tancuje celá ulica a možno aj celé mesto.

Neviem, či ste si to niekedy uvedomili ale aj u nás existuje podobný úkaz. Teda aspoň pred nejakým časom to ešte u nás fungovalo. 

Ujo, kopnete nám loptu?

Totiž, v našich končinách oddávna existoval jeden, kedysi celkom bežný zvyk. Ak decká hrali futbal a odkopli loptu nesprávnym smerom, vždy sa našiel nejaký okoloidúci ujo a niekedy aj teta, čo im loptu automaticky a bez váhania prihrali. Najmä ujovia si s deckami občas vymenili aj zopár prihrávok.

A lopta už aj letí z nohy na nohu…(Gabo Zelenay)

Sledujete tú paralelu s plechovkou? Ja viem, že u nás nezačne z takého jedného kopanca celé mesto hrať futbal. Ale aj tak je očividné ako sa v nás prebúdza tá živelná detská futbalová hravosť, ktorá nás všetkých spája.

To je najlepší dôkaz toho, že futbal máme všetci hlboko zakódovaný vo svojich génoch. 

Možno sa v našich končinách občas nájde niekto, kto volanie deciek o prihrávku – vrátenie futbalovej lopty odignoruje. Tak ale vedzte, že je to buď jútuber alebo dobre maskovaný mimozemšťan.

Lebo my sme národ futbalový

Tiež to tak cítim. Hoc som futbalista nešikovný a bez talentu, považujem sa za súčasť pravej, nefalšovanej futbalovej generácie. A som na to ešte aj dnes, dávno po skončení štúdia na vysokej škole patrične hrdý. A to som ešte netušil, že spoznám aj dedinský futbal!

—

Ing. Ivan Chmelař | Schudni hravo | Sponzorovaný článok

– https://www.r-gol.com/sk/kopacky
– https://www.r-gol.com/sk/brankarske-vybavenie-a-doplnky
– https://www.r-gol.com/sk/futbalove-lopty

Ďakujem za vypožičanie niekoľkých fráz našich geniálnych futbalových komentátorov v úvode.
Fotografie:  www.freepik.com