Futbal sme mali radšej ako beh, hrali sme pre radosť i za odmenu

“Študenti, dnes pobežíte 3 kilometre na čas! Každý musí zabehnúť limit, pretože naša skola súťaží o Odznak zdatnosti! To bude jediný bod programu dnešnej hodiny telesnej výchovy. Pre tých, čo dobehnú, bude k dispozícii futbalová lopta a za odmenu si potom môžu zahrať futbal!” Asi takto nejak vtedy zneli slová telocvikárov v našom socialistickom Československu. Stalo sa tak vždy, keď prišiel čas, aby náš ľud zdvihol svoju oceľovú päsť a pohrozil svojim neprajníkom. A ľud, to sme boli predsa aj my, študenti a učni.

Nebojte sa drahí priatelia. Toto nie je úryvok z pripravovaného scénara katastrofického filmu z dôb predzamatovej totality. To len ja skromne prichádzam s ďalšou časťou svojich spomienok “Kopačky môjho detstva a futbalové lopty, čo dávajú životu zmysel”. Zdá sa, že vás moje predošlé rozprávanie pobavilo, ak teda dovolíte, budem v ňom pokračovať.

Pupienky na nose a detské kopačky zavesené v pivnici

Už nie sme malé deti. Nás, aj naše detské futbalové kopačky by ste už na ihrisku hľadali márne. Čas neúprosne plynul a z detí sa stali študenti a učni. Rodili sa prvé lásky a pribúdali nové, takmer dospelácke dobrodružstvá. „Handrové“ detské kopačky skončili zavesené v pivnici alebo v lepšom prípade ich nafasoval mladší brat. Svet patril iba nám! Tak veľmi sme chceli byť sami sebou, byť konečne dospelí a nezávislí!

Naše futbalové zápasy sa viacmenej presunuli na hodiny telocviku

Samozrejme, nebolo to pravidlo. Ale takého toho spontánneho futbalu už bolo pomenej. Pretože my sme svoj voľný čas začali využívať oveľa “zmysluplnejšie”. Najmä, ak ste patrili k tým chalanom, čo mali to šťastie, že im pod nosom začal vykúkať taký ten chlpatý soplík. Viete, keď vám potom slabozraký výčapník tu a tam načapoval pivo bez toho, aby od vás pýtal občiansky preukaz.

Ako napríklad kamarát Kamil, ktorý vo svojich pätnástich rokoch zarastal takmer ako dospelák. Keď mal 16, nosil istý čas fúzy a bradu. Ako druhák na našom gymnáziu, vďaka tejto svojej dispozícii, rád spôsoboval vystresovaným prváčikom rôzne adrenalínové zážitky. Napríklad, s obľubou chodieval do triedy niekoľko minút pred vyučujúcim, akože na suplovačku.

Stačilo povedať: „Rozdajte si papiere, budeme písať písomku“ a krvi by sa v triede nedorezal.

Aby ste vedeli, aj Kamil rád hrával futbal. A celkom dobre. Vedel podržať loptu a ešte lepšie kľučkoval. Aj keď sa občas do tých svojich kľučiek sám zamotal. 

Zabehnúť na telocviku 3000 metrov na čas, to nebolo len tak

Aby ste tomu rozumeli aj vy mladší, my sme nenavštevovali športové gymnázium ani stredisko vrcholového športu. Boli sme celkom normálna škola. Takých škôl bola plná Československá socialistická republika (táto krajina). A všelijakých pravidelných testov zdatnosti sme absolvovali neúrekom. Našťastie “tritisícka” sa bežala vždy iba raz za rok. Alebo žeby každý polrok, hmm?!

Cez veľkú prestávku si ešte nič netušiaci jedinec tajne poťahoval z vajgla a o takú hodinku už bežal beh svojho života. Veď asi preto mali naši pionieri heslo “Buď pripravený! – Vždy pripravený!” Aj keď my už sme boli vekom zväzáci. Ale zväzácke heslo si už nepamätám, to boli v tom čase témy pre mňa až príliš vzdialené.

Bežali sme všetci, nikto nechcel byť “slabinger”, to radšej smrť!

Zaujímavé, že nikto sa nevyhováral, neulieval ani nepožadoval úľavy. Neviem o nikom, kto by bol oslobodený z telocviku ak nerátam poúrazových. 

Stáť mimo kolektívu, opustiť v ťažkej chvíli svojich kamarátov? To nikdy! Horšie na tom bola už len modrá knižka, to bola hanbáááá! Nikto predsa nechcel byť slabinger! Dokonca si nepamätám jediného človeka, ktorý by mal nejakú alergiu alebo intoleranciu. Žeby v tom bola naozaj zapletená tá toľko omieľaná kvalita potravín?

Bežali sme aj my, čo sme mali k vytrvalostnému behu dispozície asi ako niektorí politici k zdravému rozumu. Ale zaťali sme zuby a odbehli si svoje.

Pamätám si na každý jeden ten inkriminovaný deň keď zapišťala píšťalka a zazneli pamätné slová:

“A teraz pobežíte 3 kilometre…”

Spomínam si, že posledné, čo som vtedy stihol zaregistrovať bol zúfalý povzdych vedľa stojaceho spolužiaka Vladimíra, zvaného Vlajs.

Zahlásil niečo v tom zmysle: “Ooo…boaješško toto já neprežijem, mňa porazí!” a kolotoč dejín sa zúfalo roztočil.

Cvičky sú od slova cvičiť ale na beh ani futbal sa nehodia

Náš kamarát Vlajs chodil na telesnú zásadne v takzvaných cvičkách. Vzor ešte zo základnej. Len si pravda postupne kupoval väčšie čísla. To dá rozum, že cvičky sú od slova cvičiť ale na beh sa veľmi nehodia. 

Keď sme konečne dobehli, pravdupovediac, bola to skôr len taká rýchla chôdza. Mal som pocit, že to trvalo celú večnosť (už vtedy som pochopil, že čas nebeží lineárne), kým peklo opäť zatvorilo svoju bránu. Zúfalo som sa pokúšal uchmatnúť si dúšok vzduchu do námahou ubolených pľúc. V hrdle som mal zaseknutú guču vo veľkosti boxeristickej rukavice. Mimochodom, čo si má človek predstaviť, keď vám niekto povie, že tam si skvelo zabeháte?

Pamätám si, že pri vbiehaní do cieľovej rovinky som videl kamaráta Vlajsa bežať v bezvedomí. Áno, viem určite, že už bol v bezvedomí. Jeho pohyby na cieľovej páske sa totiž nápadne podobali tomu, čo nasleduje, keď bojovník v Oktagone dostane K.O.

Keď nemáš talent na šport ale snažíš sa…

Telocvikár ocenil, že chalanisko síce nemá na šport dispozíciu ale zato je veľmi bojovný a obetavý. Na pedagóga veľmi zapôsobilo, že hoci z predposledného miesta, predsa len sa hodil celým svojím telom do pomyslenej cieľovej pásky.

Ja ale viem svoje. On už bol vtedy zhasnutý, mimo svoje fyzické telo, presne ako ten knokautovaný borec z ringu. Vo chvíli, keď sa jeho nohy menili v plastelínu, prestali pre neho fungovať fyzikálne aj prírodné zákony. Podarilo sa mu ľavou nohou zakopnúť, čo mu vyzulo cvičku. Ďalší krok vyzeral, ako by si akýmsi nedopatrením pristúpil pravou nohou šlapaj chodidla tej ľavej. V každom prípade toto bol dôvod, že ho to vystrelilo dopredu presne vo chvíli keď mal takýmto “obetavým spôsobom preťať” cieľovú pásku. Pamätám si to celkom presne, videl som to na vlastné oči, keď som dobiehal v tesnom závese za ním.

Futbal mali radi profáci aj študáci, pre potešenie i za odmenu

Vážne. Vždy pred hodinou telesnej výchovy sme netrpezlivo vykúkali zo šatní:

“Vidíš profáka? Čo má v ruke, vidíš ho? Už ide? Má futbalovú loptu?”

Ak mal, tešili sme sa, lebo lopta v ruke znamenala, že bude fajn telesná a nie dychberúca makačka. A profák zas pre zmenu vedel, že nám futbalom urobí radosť.

V tých časoch sa totiž vyžadovalo, aby mládež bola zdravá, otužilá, a pravidelným športovaním zocelená v bojového ducha. To preto, aby mohla brániť výdobytky našej skvelej socialistickej spoločnosti. Stáť spolu pevne, v jednom šíku, vzdor vonkajším aj vnútorným nepriateľom. 

Ale naši telocvikári to až tak veľmi neprežívali. Teda aspoň pokiaľ sa neblížili testy na Odznaky zdatnosti alebo iné “dôležité úlohy”. Pretože úlohy bolo treba plniť, aby sme mali potom všetci zase nejaký čas pokoj. 

Samozrejme, dôležité bolo nenasrať telocvikára hneď na začiatku hodiny. Taká futbalová lopta sa dala totiž ľahko odložiť, odkopnúť alebo po niekom hodiť. A učebné osnovy boli plné behov, šplhov, preskokov a všelijakého aeróbneho cvičenia, čo by vám s úplnou istotou pokazilo celý deň.

Návod, ako zmeniť pohodový futbal na brutálny aeróbny tréning

Je to celkom ľahké. Základ je, že telesná výchova je v pondelok ráno a tvoj telocvikár je zhodou okolností kondičný tréner futbalového klubu. A ten jeho klub cez víkend zase raz poriadne vyfasoval od súpera na domácom trávniku.

Najprv len tak stojíš nastúpený v rade. Prebiehajú povinné formality na začiatku hodiny. Profák drží loptu pod pazuchou a ty si hovoríš:

“Dnes by to šlo, dnes to bude fajn”…

A potom sa nejaké tupelo karpavé, rozospaté opýta:

“Chalani, neviete ako hral v sobotu Inter?”

No a to je tá chvíľa, keď sa vám pohodový futbalček zľahka zmení na brutálny kondičný tréning. To si potom len skáčete svoje „obľúbené“ žabáky a na zhvízdanie píšťaľky ich striedate s krátkymi šprintami a kotúľmi vpred. A len s údivom pozeráte, že veď on tú loptu celý ten čas drží v ruke.

A nazáver ľahký poklus a desať minút futbal na vydýchanie

Uff, máme to za sebou, teraz šup do sprchy. A rýchlo zamakať, deň je ešte mladý, nech stíhame ďalšie vyučovanie. Vo dverách sa len letmo pozdravíme so striedajúcimi spolužiakmi a hneď aj utekáme:

“Tak čo, aký bol telák? Hrali ste futbal? Čo profák, bol v pohode?” 

“Jasne, pohodička”,

odpovedáš s vážnou tvárou,

“spýtaj sa ho ako hral v sobotu Inter, to mu spraví dobrú náladu!”

Ing. Ivan Chmelař | Schudni hravo | Sponzorovaný článok

Fotografia: pixabay.com

– https://www.r-gol.com/sk/kopacky
– https://www.r-gol.com/sk/futbalove-lopty
– https://www.r-gol.com/sk/brankarske-vybavenie-a-doplnky

Prečítajte si ďalšie pokračovanie futbalových spomienok: Futbal na výške – Stále nám srdce bije futbalovo