Hokejový tréner Martin Bednár: Nechajme deti hokej naozaj hrať

Hokej je na Slovensku fenoménom. Hokejový tréner pri mládeži je však pozícia, ktorá sa mimoriadne podceňuje. O rozvoj mladých chlapcov či dievčat sa v tomto športe stará v rámci Popradu a Kežmarku aj začínajúci tréner Martin Bednár.

Mladšie generácie pri spomienke na určité etapy detstva debatujú o tom, aká verzia ich konzolovej hry vtedy „fičala“. Stihol si ešte časy, keď sa voľný čas míňal hlavne vonku?

Od mala som miloval šport a pohyb. Ako deti vyrastajúce v dobe, kedy počítač mal len málokto a ihriská na sídliskách predstavovali len parkoviská a chodníky či občas obdĺžnik vyšúchanej trávy, sme boli nútení nájsť si zábavu sami a využiť našu kreativitu. Napriek všetkým týmto okolnostiam sme si vždy vedeli vymyslieť hru, vyrobiť brány na hokej, pálky na bejzbal a zohnať u niekoho loptu na futbal. Doteraz si pamätám, ako sme si zobrali nepoužívané drevené debničky na ovocie a zeleninu, ktoré boli pohodené pri potravinách na našom sídlisku a hokejový boj sa mohol začať. Pre dnešné deti možno niečo nepredstaviteľné hrať hokej s krabicou, no nám v tej dobe stačilo len pár klincov, kladivo a vrece a brána bola na svete.

Od skorého detstva si sa venoval aktívne hokeju. Ako si sa dostal k tomuto športu

Všetko sa to začalo po nástupe na základnú školu, kedy rodičia chceli nájsť pre mňa čo najlepšie možnosti využitia voľného času. Našťastie si vybrali hokej. Prvý tréning si pamätám, ako keby to bolo včera. Mal som 6 rokov pri vykorčuľovaní na ľad. Bolo 6:15 ráno, vonku bola ešte tma a veľmi veľká zima, no ako chlapca s mimoriadnymi očakávaniami ma to vôbec neodradilo. Začiatky boli ťažké, asi ako pre každého. Prišli prvé pády, modriny, únava, hokejový tréner ako nová autorita v živote, popritom všetkom som sa musel pripravovať do školy. Každý začínajúci hokejista sa s tým musí s rodičmi vysporiadať.

Veľkú podporu som od samého začiatku mal od svojho otca, keďže aj on kedysi hrával hokej a momentálne pôsobí ako hokejový tréner. Je to hra, ktorá je kolektívna, aktívna, rýchla a často aj veľmi tvrdá. Naučil som sa pri ňom disciplíne, mal som zároveň aj dostatok fyzickej aktivity. Komunikácia, spolupráca a riešenie konfliktov so spoluhráčmi bolo tiež niečo, čo doteraz využívam. Nie je totiž ľahké spoliehať sa na 20 ľudí a byť s nimi v každodennom kontakte. Každý sme boli iná povaha, inak vychovaný a mali sme rozličné zvyky. Najkrajšie na tom bolo to, že sme sa naučili si rozumieť. To sa vždy odzrkadlí aj na zápasovom výsledku.

S aktívnym hokejom si skončil na prelome juniorského a mužského veku. Aké boli hlavné dôvody?

Bolo to v roku 2011. Mali sme v mládeži skvelé výsledky, no v popradskom hokeji to vtedy fungovalo všelijako. Je to však už minulosť. Veľa kvalitných hráčov skončilo kvôli konaniu konkrétnych ľudí. Asi to tak malo byť. Teraz sa môžem venovať tomuto športu ako hokejový tréner a aj tieto skúsenosti ma posúvajú vpred.

K hokeju si sa vrátil až o niekoľko rokov neskôr. Je zaujímavé, že si sa vrhol do práce pri oboch pohlaviach…

Keďže som pomerne dlho hral hokej, myslel som si, že kariéra trénera bude niečo, čo ma bude veľmi baviť a bude to prospešné aj pre začínajúcich hokejistov. Keď ma v decembri roku 2018 oslovilo vedenie MHK Kežmarok s pracovnou ponukou na post trénera detí, ani na sekundu som nezaváhal. Vedel som, že je to ešte len začínajúci klub, ktorý sa musí rozbehnúť a zabehnúť do nejakého systému, ktorý im bude vyhovovať.

Začiatky pre nikoho nie sú ľahké a už vôbec nie v spolupráci s novou hokejovou značkou. To ma ale vôbec neodradilo. Bol som odhodlaný dať zo seba všetko, aby som klubu a aj deťom odovzdal čo najviac. Do trénerských vôd ma hodili okamžite bez prípravy. Na začiatku sme mali na ľade dokopy 12 detí. Oproti ostatným mestským klubom, ktoré už sú nejaký ten čas na scéne, to bolo nič. Začali sme teda pracovať hlavne na propagácii a dnes máme v kategóriách od predprípravky až po šiestakov 90 malých kežmarských rytierov. Na to, o aké malé mesto ide, je to veľký úspech. No nesmieme zaspať na vavrínoch.

Ešte rok predtým si sa však stal členom aj ženského hokejového klubu v Poprade. Pravdepodobne ide o veľkú hokejovú raritu, veď na lavičke tohto celku stojí otec so synom…

Pri Popradských líškach som začal najprv ako vedúci mužstva. Od tohto roku pôsobím aj ako asistent trénera po boku môjho otca. Je to skvelá možnosť nabrať nezaplatiteľné skúsenosti, veď on ich vedie už sedem rokov. Určite však nie som len študentom, keďže otec trénuje aj poľskú reprezentáciu. To znamená, že „baby“ mám občas na starosti aj ja, keďže ho vtedy musím v plnom rozsahu zastúpiť.

Sú tréningy žien diametrálne odlišné od chlapčenských?

To by som ani nepovedal. Venujeme sa počas nich všetkým hokejovým činnostiam. Aj tu si musíme nacvičiť presilovky či oslabenia, tak ako je to pri mužoch. Dievčatá u nás začínajú vo veku štrnásť rokov, horná hranica závisí len od kondície hráčky. Tých je približne 25, za čo môžeme ďakovať spolupráci s poľskou reprezentáciou. Mladšie dievčatá trénujú s chlapcami. Ak pri nich vydržia do „štrnástky“, okamžite ich berieme pod naše krídla. Ak to porovnám s opačným pohlavím, na ženský hokej sa hľadí ako na ôsmakov. V lete však aj my máme bežne dvojmesačnú prípravu, počas sezóny stíhame tak tri tréningy do týždňa.

Bol tvojim trénerským mentorom iba otec?

Nie. Tu som mal šťastie na obrovskú persónu, ktorou bol hokejový tréner Milana Skokana. Ten bol najúspešnejším ženským trénerom na Slovensku a z pôsobenia s ním využívam množstvo poznatkov. Nikdy na neho nezabudnem, bohužiaľ už nie je medzi nami…Spomenúť musím aj Františka Dudu či Ivana Bednára, ktorí mi dali a ešte stále dávajú veľmi veľa.

Vráťme sa ale k deťom. Koho máš na starosti ty?

V Kežmarku pôsobím ako hokejový tréner pri predprípravke, prípravke, tretiakoch a šiestakoch. Ide o deti rôzneho veku. Človek si možno povie, že so staršími to ide najľahšie, no opak je pravdou. Keďže sme nový klub, u nás sa väčšina detí dostáva na tréningoch do kontaktu s ľadom či hokejom úplne prvý krát. Inde ten šiestak má za sebou roky profesionálnych tréningov, tu to tak často nie je. Dohnať pri nich konkurenciu je riadna drina. Najmladší sú všetci na jednej štartovacej čiare. Napriek tomu to chlapci aj dievčatá skvelo zvládajú.

Asi to musí byť aj o prístupe pri klube, ktorý je na začiatku trochu inde ako súperi…

Ja som rád, aký majú prístup a trpezlivosť. Odolávajú fyzickému vyčerpaniu po tréningoch, zvládajú situácie, kedy proti dlhšie pôsobiacim klubom dostanú niekedy aj 30 gólov. To si na nich vážim najviac. Nerozplačú sa, nie sú nervózni že prehrali. Naopak! Každá ťažšia prehra ich posúva ďalej a oni si to všetko uvedomujú. Príjmu svoje chyby, veci v ktorých sa musia ešte zlepšiť a hlavne za toto je veľmi vďačný každý hokejový tréner. Je ľahšie pracovať s deťmi, ktoré chcú za každú cenu hrať hokej a zlepšovať sa bez ohľadu na to, koľko krát vyhrajú alebo prehrajú. Chceme, aby deti čo najviac hrali. Nerozlišujeme, či vie jeden korčuľovať lepšie a druhý vie lepšie „miešať“. Ide nám o to, aby si každé dieťa zahralo a bavilo sa hokejom. Som si istý, že výsledky sa určite dostavia. Možno nie o mesiac, o dva, ale raz určite áno.

Čo najviac chýba dnešnej začínajúcej hokejovej generácii? Veď počítače sú aj v iných krajinách, aj tam majú deti na dosah množstvo iných lákadiel…

Hokej ale nie je len o ľade, korčuliach a hokejke. S deťmi mávame aj tréningy v telocvični, kde trénujeme veľké množstvo iných cvikov. Práve tu si všímame, že telesná výchova je niekedy na základných školách zanedbaná a deti majú problém urobiť čo i len kotúľ. Tieto jemné nedostatky ale postupne odbúravame a spolu s hlavným trénerom Františkom Dudom dbáme na to, aby mladí hokejisti robili okrem hokeja aj čo najviac mimo-ľadových aktivít ako je gymnastika, kondičné tréningy a iné. Tu vidím najväčší problém.

Čiže deti napríklad z vášho hokejového klubu budú oproti ostatným vynikať v pohybových schopnostiach a komplexnosti? Toto je hlavná vec, ako presvedčiť rodičov, aby dali svoje ratolesti na tento šport?

Napriek všetkým týmto fyzickým aspektom hokeja si ale myslím, že to, čo deťom v mladom veku môže hokej najviac dať, je kolektív. Ide o kolektívnu hru, kde sa musia spoliehať na seba ale často aj na ostatných v svojom tíme. Prídu situácie, kedy skrátka niekto nemá svoj deň, neprihrá niekomu tak, ako by si to ten druhý predstavoval. Možno sa mu v rozhodujúcich minútach zápasu nepodarí trafiť bránku, no toto všetko sú len maličkosti. Tie však vedia mladého hokejistu veľmi nahnevať. Celé by to malo byť o tom, aby sa deti naučili akceptovať, že niekomu sa darí viac a niekomu sa v ten deň darí menej.  Naučme ich nevnímať rozdiely medzi sebou a brať sa ako jeden veľký tím.

Hokej patrí medzi športy, pri ktorých majú dvaja-traja tréneri na starosti aj 25 malých detí, ktoré napríklad na výjazdoch nemôžu v plnej miere kontrolovať ako ich rodičia. Je aj toto tá stránka, ktorú im môže šport dať?

Musia sa naučiť samostatnosti. Vedieť si zaviazať tenisky je pre niektoré deti aj v treťom ročníku stále problém, no hokejisti sa musia postupne zvládnuť sami obliecť do celej hokejovej výstroje, zaviazať si korčule a byť pripravení ísť na ľad. Niekedy trávia víkendy v iných mestách, ďaleko od svojich rodičov, s ktorými sú zvyknutí byť dennodenne. Budú pri nich len tréneri a spoluhráči. Možno sa to niekomu dospelému môže zdať ako samozrejmosť, no zabaliť si desiatu, rozmýšľať dopredu aké jedlo si zobrať aby mi vydržalo na celú cestu do Skalice na zápas, nie je pre malé dieťa nič jednoduché.

Práve preto si myslím, že by rodiča nemali ani na sekundu váhať, ak rozmýšľajú nad tým, že svoju dcéru alebo syna dajú na hokej. Naučí sa akceptovať druhých, zvládať ťažšie situácie, byť za seba sám zodpovedný, byť samostatný a v neposlednom rade je fyzická aktivita pre dnešné veci často raritou, no zároveň veľmi prospešnou činnosťou pre ich zdravie a vývin.

Napriek tomu všetkému, čo všetko zahŕňa trénovanie množstva malých hokejistov či dokonca dospelých hokejistiek, si nájdeš čas aj na prípravu slovenského reprezentačného zjazdového lyžiara Martina Bendíka. V čom spočíva tvoja pomoc tohto účastníka zimnej olympiády či majstrovstiev sveta?

Martinovi sa venujem spolu so svojim otcom. Trénujem ho v posilňovni, kde máme v plánoch dynamické či strečingové cviky. V neposlednom rade je pre lyžiara veľmi dôležitý balans.

Fotografie a výukový obrázkový materiál: Archív Martina Bednára