Moja najnežnejšia nežná revolúcia – Spomienky jednej plavovlásky

Narodila som sa v januári 1974, čiže ako občianka Československej socialistickej republiky. Áno, vyrastala som v socializme a ako nám stále opakovali v mieri, chvalabohu. Základná škola, na ktorú som chodila, niesla meno kapitána Jána Nálepku. Bol to náš hrdina, osloboditeľ, veľký bojovník. V našej škole bola izba revolučných tradícií, okrem iného, tam boli aj niektoré jeho osobné veci. Najviac ma však fascinovala malá truhlička, v ktorej bola hlina, ktorú zobrali z miesta, kde kapitán Ján Nálepka padol v boji pri oslobodzovaní ukrajinského mestečka Ovruč. Stávala som tam a pozorne ju sledovala, hľadala som krv.

Celkovo druhá svetová vojna bola pre mňa obrovský strašiak. A už ako malé  dieťa, som bola rada, že je mier. V televízií chodili veľmi často vojnové filmy s ruskými partizánmi. Pri fotografiách z koncentračných táborov som plakala, áno, ako dieťa, ale cítila som všetku tú krivdu, nespravodlivosť a utrpenie,  ktoré dokáže spôsobiť len človek človeku kvôli tomu, že je inej, v tej dobe neobľúbenej rasy.

V rodisku kapitána Jána Nálepku, Smižanoch sme skladali pioniersky sľub. Recitovala som ho ja. A bola to v tej dobe veľká pocta.

A vôbec, ako dieťa som bola šikovná a mala som asi aj perspektívu, tú komunistickú. Veľmi pekne som recitovala a vyhrávala rôzne súťaže. Tým pádom som chodila ako rozkošná školáčka v iskričkovej uniforme, recitovať na okresný úrad v Bratislave pri príležitostí „ vítania alebo prihlasovania nových občanov“ neviem ako sa to vtedy presne volalo. Celkovo som bola dosť často využívaná na rôzne komunistické akcie. Vôbec mi to nevadilo, hlavne že som bola uvoľnená z vyučovania. Tak krásne som dokázala precítiť každú proletársku poéziu, že mi na zjazdoch KSČ, všetci tlieskali.

Pekne som kreslila aj písala, takže som automaticky každý rok bola kronikár. Učila som sa na samé jednotky, tým pádom som bola predsedníčka, alebo podpredsedníčka triedy. Ako pionierka som bola vedúca malým iskričkám. No kariéra ako lusk. Bola som dieťa, nič mi nechýbalo, naozaj. Mali sme kde bývať, čo jesť, športovali sme zadarmo, veselo a z lásky. Zlom, myslím, prišiel až keď som bola skoro pionierka, pretože to bolo tesne pred zložením pionierskeho sľubu, ktorý, ako som už spomínala, som aj recitovala. Táto prísaha bola spojená so školou v prírode, kde sme na  hodine Slovenského jazyka písali domov rodičom list. No písali, prepisovali sme len text, ktorý bol napísaný na tabuli, ach aká demokracia. A v tom liste stálo.

„Som hrdá, že budem pionierka!“

Na sľub prišli moji rodičia a na otcovi som videla, že bol smutný, proste netváril sa tak, ako som ako dieťa očakávala. Bože, veď som recitovala, to nemôže byť na mňa aspoň trochu hrdý?

„On nemá rád komunistov a ty si písala že si hrdá na to, že budeš pionierka!“

Obhájila ho po tíšku a tajomne moja mama. Nechápala som, čo má pionier s tými komunistami, ktorým som chodievala cez vyučovanie recitovať. Bola som ešte malá, nič mi nechýbalo ako som písala, ale vážnosť celej situácie, nového a možno aj prvého tajomstva, ma úplne dostali. Mať niečo nerád, som pochopila hneď. Neznášala som roláky, sukne, pančuchy ktoré strašne škrabali, dlhé vlasy a hlavne paradajkovú polievku. Odvtedy som sa ale začala pozerať na svet inak.

Moji rodičia boli, podľa mňa, v tej dobe rebeli. Neboli komunisti, doma sme mali okrem platní Beatles, Deep purple aj Kryla, Hegerovú a to bolo zakázané! Wao krása. Tajne som si ich ako decko púšťala, ale vždy len cez obrovské kožené slúchadlá. Pozerali sme ORF, naše správy o tom ako plníme na 120 percent plán, zjazdy komunistickej strany, nás nezaujímali. Takto som spoznala Toma a Jerryho, Knight rider a hlavne v nedeľu obrovskú hitparádu Die Großen Zehn, kde boli videoklipy zahraničných kapiel. Dnes to nik nepochopí, ako nám to bolo vzácne. Vždy raz do mesiaca v nedeľu, boli ihriská aj ulice prázdne, všetci sme sedeli pri TV a počúvali Falca, Europe, Samanthu, Kim Wilde….

Moja mama sa celý život zaujímala o módu, myslím že v tej dobe veľmi trpela, nakoľko v obchodoch nebolo veľa pekného oblečenia. Tým, že bola veľmi šikovná, skoro všetko nám šila, štrikovala, plietla. Nosila domov časopis Burda a ja som jej rada pomáhala s tým, že som robila strihy. Bývali sme blízko TUZEXU, to bol zahraničný obchod, v ktorom sa dalo nakupovať len za bony. Nuž a vo výklade tam bola krásna zimná lyžiarska kombinéza:

„Takú by som Peťkovi (môj brat) rada kúpila!“ zavzdychala moja mama.
„Veď ju uši!“ odvrkla som.

Chodila som sa na tú kombinézu nenápadne do výkladu pozerať, až som ju  mame na kúsok papiera nakreslila, tak, ako som si ju zapamätala. A ona ju normálne ušila, bola oveľa krajšia ako tá z Tuzexu. Zdedil ju aj môj syn a neviem či ju nemá teraz dáky môj synovec. Možno sa ujde aj mojej vnučke.

Moja prvá krivda bola, že ma pre nedostatok miesta nezobrali na ŠUPKU. Že to mám skúsiť o rok. Isto tam pretlačili dcéru dákeho papaláša. Smiešne bolo, že na talentové skúšky sme mali zobrať svoje výkresy. Tak som si ich pár dala do puzdra, v podstate len naozaj tie najlepšie, čo vyhrali niekde dáku cenu. Všetky decká tam mali plné ruky svojich počmáraných papierov, ja jediná skoro nič. Možno aj preto sa niekde v škole stratili a už sa nenašli. Kašľať na ne, veď aj tak ma nezobrali a tým pádom končím s maľovaním. O pár rokov neskôr som stretla kamaráta, ktorý sa na tú školu neskôr dostal a pýtal sa.

„ Ty si chodila na ŠUPKU?“
„Ale kdeže, skončila som na priemyslovke, nevzali ma!“
„Teraz bola totiž výstava absolventov a boli tam výkresy, že Marta Antalová. Myslel som, že si to ty!“

Keď som mala 14, začala som mať na svet svoj názor, iný ako mala väčšina. Stával sa zo mňa rebel a hlavne bola som naštvaná, že miesto kreslenia ktoré som tak milovala, som musela rysovať nezmyselné skrutky a zaujímať sa prečo a ako funguje dáky strojárenský stroj. Môj cieľ bol, len dáko prežiť tie nezmyselné 4 roky.

Začala som sa zaujímať o tvrdú hudbu, uchvátil ma punk. To bolo presne niečo pre mňa. Kým všetky baby bláznili a snívali o New Kids on the Block, ja som počúvala The Clash, Sex Pistols. Musela som byť ticho, lebo nik by ma nechápal a hlavne mne to bolo jedno. Nosila som obuté bagandže, ktoré boli určené do dielní, vystačila si s dvoma vojenskými košeľami a deravými rifľami.

A potom to prišlo, 17. november 1989 a tzv. Nežná revolúcia!

Bola som druháčka na strednej, nepochopený umelec študujúci strojársku technológiu. Môj tatko hneď po zhliadnutí prvých správ, bežal do ulíc a vrátil sa s trikolórou. Tak spokojného a šťastného som ho nikdy v živote nevidela. Naša mama, bola vtedy služobne v Čechách, denne nás v strachu kontrolovala cez pevnú linku. Vtedy nik nevedel, ako to celé dopadne. Spomínam na to, ako v televízií večer nepredpokladane pustili Angeliku, bol to vtedy hit a chceli udržať ľudí doma. Vždy sa na tom strašne smejem, lebo tie dni, sme sa doma len tak míňali, najesť sa, dať si suché veci, lebo strašne snežilo a bola veľká zima. Museli sme počkať kým zavolá mamuš, ubezpečiť ju, že je všetko v poriadku a rýchlo zas utekať do ulíc.

Spomínam, ako som bola prvý krát v Rakúsku, bol to vlastne veľký pochod, na hranici sme si podávali ruku s colníkmi, konečne som videla svoje rodné mesto z druhej strany Dunaja a z lode nám spieval Karel Kryl, ktorého platne som si doma potichu púšťala. Krása! Ale aj tak na viac ako toto všetko si vždy spomeniem na svoju revolučnú lásku!

Ako som už písala, bola som druháčka na strednej, automaticky sme sa ako študenti pridali k demonštráciam, a keby aj nie, šla by som aj sama! Nevynechala som ani jednu, smiešne bolo to, že nemali sme vtedy mobil, viber, skype, FB, ale vždy sme sa tam všetci stretli. Keď som chodila s babami, stávalo sa, že nás balili nejakí nadržaní vysokoškoláci a snažili sa nás odtiaľ niekam odvliecť, opiť a…

Až raz, zoznámila som sa s ním!

Bol úplne iný, fakt to prežíval, hltal každé jedno slovo z pódia, ja som tomu moc nerozumela, ale hltala som ho s ním, páčil sa mi, veľmi. Padli sme si do oka a odvtedy sme sa stretávali každý deň. Vždy na tom istom mieste. Koľko krát som tam bežala s taškou po tréningu, len aby som ho videla a on ma už nedočkavo čakal, koľko krát som ani na tréningu nebola, aby to náhodou neskončilo skôr. Nepamätám si ako sa volal, ale pamätám si to, ako som sa vtedy cítila. NÁDHERNE!!! Spolu sme kričali, štrngali kľúčmi, zahrievali sa, objímali, bozkali, keď bolo veľa ľudí, dával na mňa pozor aby ma neušliapali ….a…to bolo vlastne všetko! Ochorela som  a kým som sa vyliečila, demonštrácie skončili. Nevymenili sme si telefónne čísla, nikdy sme sa vlastne nestretli nikde inde. Nevedela som kde býva, čo robí, odkiaľ je, ale vďaka nemu som prežila svoju najkrajšiu nežnú revolúciu! Nežnejšia už ani byť nemohla!

Ako si vy spomínate na život za socializmu? Ako ste prežívali udalosti v novembri 89 alebo ako si na to spomínajú vaši rodičia? Napíšte nám do komentárov pod týmto článkom.

Fotografie: Archív autorky a freepik.com

Ak vás dnešný príbeh pobavil, podporte prosím autorku zdieľaním!

Tu si môžete prečítať, jej prvý príbeh.
A tu si môžete prečítať predchádzajúci príbeh.