Takmer nudný príbeh o stratenom psíkovi a hlúpych komentároch

Sociálne siete majú veľkú moc, vedia do dvoch hodín nájsť majiteľa strateného psíka a cez 10 hodín prinášajú hlúpe a zbytočné komentáre, ktoré stále nekončia…

Nechcela som písať príbeh o psíkovi, bol pre mňa úplne obyčajný

Chcela som dnes písať niečo smiešne, napríklad to, ako idete z guláš party v cudzom pánskom tričku a trenkách 3 km peši domov. A to samozrejme na úrovni.

Mám 45 rokov a prvýkrát som sa vracala z akcie nadránom v pánskom odeve a tvárila sa, že som sa do tých ultra krátkych pánskych treniek narodila. Vysvetlenie, nedobrovoľne som skončila okolo polnoci v bazéne, a to tak, ako som bola, lebo pravda je tá, že ja nemám plavky. Áno, možno som jediná žena na svete, čo nemá plavky. Takže, tramdadá, poznáte ma! A keďže na guláš party nechodím s kufrom plným náhradného oblečenia, hrdo som si kráčala domov v tom, čo som dostala.

V Bratislave, keď som šla len vyhodiť smeti, musela som sa obliecť a namaľovať, lebo čo keď práve vtedy niekoho stretnem? A tu? Bez podprsenky s rozmazaným ksichtom, v divných trenkách s ešte čudnejším otvorom na cikanie, som hrdo kráčala domov. Stretnúť po ceste niekoho, presvedčím ho, že toto je ten outfit, s ktorým som šla z domu.

A teraz to smutné, lebo život nie je len veselý

Ale iné chcem, teraz to smutné, lebo život nie je len veselý a plný vecí, ktoré robíš v strednom veku prvýkrát.

Tak idete za kamarátmi do Bratislavy na pivo. Pohoda. Upozornia vás, že vo vedľajšom podniku sa už viac ako dve hodiny motá psík a lačno sedí pri každom, kto niečo konzumuje. Pohoda. Nie je to prvýkrát, čo riešite niečo podobné. Voláte mestskú políciu, oni následne Slobodu zvierat. Čakáte na záchranu cez dve hodiny. Pohoda. Pes bol tam, kde bolo jedlo a voda a nemal tendenciu ujsť.

Medzitým sa pokúšate nájsť majiteľa cez sociálnu sieť, takže jeho fotku dáte asi na tri psíčkarske stránky s vierou, že ho snáď niekto pozná. V podstate všetko bolo stále v poriadku, o psíka bolo postarané. Keď sa už stmievalo, konečne dorazila dodávka Slobody zvierat a psíka zobrali. Ani sa odchodu nebránil, len keď sedel v aute, pozeral na mňa tými krásnymi veľkými čiernymi očami, už asi tušil, že má problém.

Asi o pol hodinu sa mi vďaka sociálnej sieti ozvala majiteľka

Povedala som jej, kde psík je. Vymenili sme si pár správ, v ktorých mi veľmi ďakovala za záchranu jej desaťročného pokladu a tešila sa, že nebude spať niekde vonku, a že hneď ráno si pre neho pôjde.

Uzavretý príbeh, poviete si. Nie. Vtedy to len začalo.

Cestou domov som mala vo vlaku čas čítať všetky tie múdre komentáre ľudí, ktorí keby tam aj sedeli, neurobili by nič. Len súdia, komentujú, kritizujú.

„Treba zistiť, či má čip!“
Prosím? To ako bežne mám pri sebe nosiť čítačku psačích čipov?

„Preboha, prečo sloboda zvierat?“
No, lebo! Vezmete si ho domov vy? Má spať v krčme pod stolom? Tam predsa bude o neho postarané.

„Treba mu dať piť!“ No tak to by mi fakt nenapadlo!

Čo tým ľuďom šibe? Mňa idú súdiť? Že som ho poslala do väzenia? Prosím? Ja? Veď ja sa mu snažím nájsť majiteľa a nocľah.

„Prečo ho nezoberiem domov?“
Čo? Ja mám doma dvoch psov. A okrem iného nebývam už v Bratislave. Jeden by zomrel od šťastia, že som niekoho nového domov doniesla a ten druhý? Ostal by mi v náručí len obojok.

A nepotrebujem čítať komenty typu, na čo mi je doma zlý pes. Ja viem, prečo ho mám. Ten pes by za mňa položil život, ten pes ma chráni, je pri mne, so mnou.

Je toľko ľudí, čo nenávidia iných ľudí, a? A tí sú nám načo?

Minule som u nás v parku našla ležať mladého chlapca. Ešteže som nenapísala na stránku „stratení ležiaci ľudia“, lebo by som sa dočítala:
„Preboha, len nevolajte záchranku!“
„Vezmite si ho domov!“
„Spravili ste tracheostómiu? Zoperovali ľavú srdcovú chlopňu?“

Tak, panička si pre mňa prišla a ide sa domov 🙂

Nie, nie som lekár, nenosím pri sebe čítačku čipov, nemám doma karanténnu a odchytovú stanicu, ale nosím pri sebe tak ako minimálne 95 % ľudí mobil a nebojím sa ho použiť.
Aj okolo toho chlapca prešlo minimálne 20 ľudí a nik sa nepristavil, presne tak, ako včera okolo toho strateného zatúlaného psíka. Nikto nič neurobil, teda urobil, napísal mi na sociálnu sieť, ako som všetko spravila zle.

Sociálna sieť má ozaj veľkú moc, dokáže nájsť majiteľa psa, ale dokáže aj priniesť hlúpe a zbytočné komentáre. A tie predsa nikomu nepomôžu.

Ale aj tak – Koniec dobrý, všetko dobré!

Ak vás Takmer nudný príbeh o stratenom psíkovi a hlúpych komentároch zaujal, podporte autorku jeho zdieľaním a ona rada napíše ďalšie a možno ešte lepšie!

Tu si môžete prečítať, ako to všetko začalo.
A tu si môžete prečítať predchádzajúci príbeh.
Tu je ďalší príbeh.