Rozprávka o Popoluške bez tenisky a princa

Aj v súčasnosti existujú medzi nami popolušky. Nestrácajú síce črievičky na bále, ale tenisky vo vlaku. A nakoľko to nie je rozprávka, nik ich s tou topánkou nehľadá. Mohla by som dnes písať o tom, ako sadím polomŕtve sadenice, keďže mi neustále niekto niečo nosí a ja si spomeniem až po troch štyroch dňoch na to, že ich treba vložiť do zeme. Ja totiž stále verím, že sa preberú. Ale o inom chcem…

Horúci príbeh o teniske, čo nemá páru

Tak, už je len jedna. Teniska

Keď bola zima, frflala som, že je zima a stále kúrim. Hlava nonstop v krbe, vo svetroch som čakala na prívetivú teplotu. Dnes je teplo. A to je miliónkrát horšie ako zima. Moje telo dostáva permanentné teplotné šoky. A hlavne cestovanie sa stáva naozaj bojom o prežitie. Je šťastie vystúpiť a mať na sebe, alebo pri sebe všetko, s čím ste nastúpili.

V piatok, celý deň sedím v klimatizovanej kancelárii. Konečne padla, idem domov, dostávam prvý teplotný šok. Teplo a riadne. Prichádza autobus. Dáka, už roky vyradená 83-ka, ledva sa vlečie. Nastupujem. Ozajstná pojazdná sauna. V sekunde som komplet mokrá, spotená, lapám po vzduchu, ktorý všade okolo vrie a vlastne sa nedá mojimi pľúcami spracovať.

Po dvoch zastávkach sa autobus chvalabohu pokazí

Vzadu niečo vyteká, dúfam, že nie nafta. Šofér len sucho poznamená, že kto chce pokračovať v jazde, má si presadnúť do práve prichádzajúcej 84-ky. Očami vyštípanými od soli z potu,vidím, že je to novší typ autobusu. Chvalabohu.

Vychádzam von. To, čo mi predtým pripadalo ako teplo, je vlastne celkom príjemná vonkajšia teplota. Teda, dá sa aspoň nadýchnuť. Nastupujem do novej 84-ky. Mrazák. Klíma nastavená na mínus 10. Ostávam stáť na poslednom schode, nakoľko sa celé moje spotené telo v sekunde zmenilo na ľadovú kryhu. Na tele mám námrazu, neviem otvoriť oči, nakoľko moje mokré mihalnice sa zlepili k sebe. Som ale pokojná, je predsa piatok, čaká ma dlho očakávaný víkend. Tých pár zástaviek na hlavnú stanicu predsa vydržím.

Zmrznutá, skrehnutá vystupujem

Konečne opäť vzduch a celkom príjemná teplota. Na stanici hlásia meškanie. Najprv dákych 20 minút. Vôbec mi to nevadí, nakoľko sa potrebujem trochu ohriať a rozmraziť ruky aj nohy, nech sa viem zase hýbať. Meškanie sa zväčšuje na 40 minútové. Ľudí na nástupišti čoraz viac pribúda. Okrem tých, čo chodia mojím spojom, pribudli tí, čo idú na ten ďalší, neskorší vlak.

Trpezlivo čakáme, deti plačú, nudia sa, nervózni rodičia na nich pokrikujú. Ľudia začínajú byť nepokojní. Už pribudli aj cestujúci na zrýchlený vlak do Komárna a ten náš ešte stále nedorazil. Stojíme už všade, aj po schodoch.

Konečne prichádza vlak, hurá! A čo to, len dva vagóny?

Vážne dva? Chvíľku stojíme a čakáme, či pripoja ešte jednu súpravu. Teda iba tí, čo furt premýšľajú a nechápu, teda menovite ja. Nerváci sa už tlačia hlava nehlava dnu. Počuť výkriky a plač, ale už neplačú len deti. Plačú tí, čo sa nedostali do vlaku. Mne sa to dáko podarilo. Tlačenica, ale už som zažila horšie, som rada, že to dosť veľa ľudí vzdalo. Je piatok, prichádza víkend, tých pár minút jazdy domov predsa vydržím.

Prichádzame na Nové Mesto. Na nástupišti ľudí ako v novembri 1989 na námestí. Z vlaku mám pocit, že nevystúpil nik, lebo keď to mal aj v pláne, bol vtlačený späť do stále viac vyhriatej súpravy.

Zrazu sa moje telo z nevysvetliteľných príčin začína hýbať smerom vpred. Proste sa zrazu posúvate po vagóne bez toho, aby ste spravili krok. Nehýbete sa, ale predsa idete. Čo dokáže taká masa ľudí. V rukách zvieram ruksak a vrece s trojkilovými granulami pre psov. Dnes nebol dobrý nápad mať príručnú batožinu.

Niekto mi zozadu stúpil na tenisku, udržať ju na nohe nie je v mojich silách

Ako tak s otvorenými ústami sledujem, kam sa to vlastne posúvam, cítim, že mi niekto zozadu stúpil na tenisku. Nie je v mojich silách udržať ju na nohe, pretože moje telo sa hýbe vpred, vrátiť sa neviem. Idem tam, kam chcú títo naštvaní ľudia.

Zastaviť, zohnúť sa a pozrieť, kde je, bolo absolútne nemožné. V priebehu chvíle som sa zo zadnej časti presunula úplne dopredu, bez toho, aby som vykonala ten najmenší pohyb. Z vagónu sa vyparil všetok vzduch a keby tam aj bol, nedalo sa ozaj dýchať, nakoľko som nevedela používať svoj hrudný kôš. Z každej strany mi na neho niekto tlačil. Zlatá 83-ka, tam ten vzduch len vrel.

Prehĺtať nemožné, v hrtane som mala vrazený lakeť dákeho vysokého pána stojaceho predo mnou. Vystúpiť skôr? Nemožné, modlila som sa len, aby niekto z ľudí, na ktorých som natlačená, chcel vystúpiť tam, kde ja. Klaustrofóbia? Nesmela som si ju pripustiť, lebo to by bolo to posledné, dostať v tej tlačenici záchvat paniky.

Vystúpila som pokrčená, strapatá, spotená a bez jednej tenisky, ale šťastná

Konečne som vystúpila. Pokrčená, strapatá, spotená, s neokysličeným telom, odtrhnutými dvoma gélovými nechtami, vtlačeným hrtanom a bez jednej tenisky. Vyzerala som ako kamarátkin kocúr, ktorý sa krívajúci, špinavý, s natrhnutým uchom vracal po týždni mačacích radovánok domov. Predsa len bol v dedine jeden z mála nevykastrovaných.

Síce ma čakala ešte veľmi dlhá cesta s jednou bosou nohou po ostrých malých kamienkoch domov, ale bol predsa piatok, blížil sa víkend.

A ja som bola napriek všetkému neskutočne šťastná!! Ja som to totiž prežila!!!

P.S.: Ak niekto našiel moju tenisku, sedím doma a čakám s nastavenou nohou ako Popoluška. Dúfam, že mi padne ako uliata.

Odteraz do vlaku zásadne iba s náhradnou obuvou

Ak sa vám príbeh o Popoluškinej stratenej teniske páčil alebo vás pobavil, podporte autorku zdieľaním tohto príbehu a ona rada napíše ďalšie a možno ešte lepšie!

Tu si môžete prečítať, ako to všetko začalo.
A tu si môžete prečítať predchádzajúci príbeh.
Na tomto mieste nájdete ďalší príbeh.

Fotografie: Archív autorky