Myslím, že najhoršie je začať, tak ja teda začínam!

Nechudnem a už vôbec nežijem zdravo. Ale zmenila som svoj život! A to úplne. Vonku mi asi hnijú paradajky, teda ešte som ich neodfotila a neposlala na dáku odbornú stránku, že záhradkári, ale mám ten pocit. Rastú, kvitnú a dozrievajú mi plody, ktoré som nesadila, lebo ani neviem, ako sa to robí a či to rastie z cibule, alebo semienka.

Už 9 mesiacov kúrim v krbe s drevom, lebo iná možnosť tu nie je. Pri pohľade na teplomer mám pocit, že kúrenie je vlastne celoročná činnosť, len neviem, či je na tomto svete dostatok stromov, ktoré budú ochotné zomrieť len preto, aby som sa po domčeku prechádzala v gaťkách.

Predala som byt a kúpila záhradu s malým domčekom mimo mesta

Tak teda, som úplne obyčajná 45-ročná baba z Bratislavy. Rodená Bratislavčanka, obaja moji rodičia tiež a dokonca aj starí rodičia. Takže komfortný život v paneláku, žiadna starosť o vodu či kúrenie, ovocie a zelenina rástli v obchode. Odišla som, predala byt a kúpila záhradu s malým domčekom mimo mesta. Mimo civilizácie, mimo všetkého.

Najhoršie je začať. Tak ja teda začínam

Najhoršie je začať. Tak ja teda začínam.

Prečo? Nuž, mala som už toho života dosť!

Každý deň prekonávam samú seba. Ani jeden deň nie je taký istý, lebo vždy sa pokazí niečo iné a najlepšie, ak všetko naraz!

Keď ostanete bez vody, elektriky a dreva, vtedy to začína. Najprv plač, ale taký ten, že hysák!!! Vzlykanie, achkanie, nadávanie a otázky typu „prečo zase ja?“ a nik vám neodpovie.

Naučila som sa ale jedno, všetko zlé treba prežiť, riešiť, alebo otočiť na srandu

A tak tu prežívam, bavím sa na sebe samej, aká som neschopná, nešikovná a prichádzam na to, čo všetko sa dá opraviť lepiacou páskou.

Bývam tu so psíkmi

Mám dvoch! Tiež Bratislavčania, tiež zvyknutí na istý štandard.

Mohlo by vás zaujímať:  Rozprávanie o zmysle života

Mám dvoch psov a mali by byť strážny

Jeden pes je guláš, útuláčik, najdúch Rambo

Rambo niekedy v priebehu svojho života, neviem fakt kedy sa to presne stalo, prišiel na to, že mu v žilách koluje modrá krv!

Správa sa ako knieža a na úrovni. Neznáša byť špinavý, mokrý či ležať v tráve. O blate už ani nehovorím. Tým, že je knieža, neznáša všetky ostatné zvieratá, lebo je pod jeho úroveň baviť sa s hocikým. Ľudí si tiež vyberá, on tu nie je od toho, aby mal každého rád.

Cez deň sedáva pri plote a cez malú škáročku sleduje príjazdovú cestu, po ktorej aj tak cez týždeň nik nechodí. Ale len malé zašumenie trávy ho neskutočne vytočí. Takže šteká.

Áno, štekal aj v Bratislave, ale za dverami. Keď sa pohol výťah, kýchol si sused. Lenže to bolo za dverami, tu cez plot narušiteľa vidí a niekedy ani nie.

A keď sa nebodaj stane, že prídu na víkend záhradkári, amen. Šľapať po jeho prázdnej ceste, narúšať jeho pokoj a kľud!

Vtedy zamdlieva. Myslela som, že je to epilepsia. Nie, to tá modrá krv. Aj bohaté paničky predsa non stop zamdlievali, tak aj on.

Ale aj tak zo všetkého najradšej leží na terase a keď je slniečko, vyhrieva sa. Pozor, v zime zásadne von nechodí. To mu treba zakúriť a uvoľniť obľúbenú sedačku.

Bimbo, Rambo a záhrada

Druhý pes, Bimbo, zlatý retríver

Ten miluje všetkých a všetko, teda hlavne jedlo. V podstate, on ešte v živote nebol najedený. Jeho mozog vysiela len signál, „aha niečo, idem to rýchlo zjesť!“ Chuť? To je čo? On aj tabletky zhltne, ako keby to bol kaviár.

Najradšej však nosí plyšáky. Každému. Aj minule vykopal krtka a tak sa tešil, že má nového kamoša, že hneď bežal pre plyšového macka a posadil ho krtkovi na jeho domček. Vyvalený, pooblizovaný krtko vydával strašný zvuk, ja keď som to videla, tiež. Rambo na nás zhrozene vyzeral z terasy, že čo tam robíme v tom blate, fuj. Len Bimbo sa tešil.

Mohlo by vás zaujímať:  Ako začať chudnúť a dosiahnuť tak svoje ciele - rozhovor s trénerom Matúšom Špirkom

Áno, mám dvoch psov, áno, mali by byť strážni

Keď minule môj sused záhradkár potreboval len cukor, jeden štekal pri bráne a odpadol, druhý doniesol v papuli pol hračkárstva a s krútiacim chvostom čakal na ten moment, kedy konečne už vpustím toho dobrého pána, aby ho k smrti ulízal samou láskou.

Prvé, čo povedal, bolo: „ Naaaa suseda, a keď už tu žijete takto a sama, nepotrebujete dákeho normálneho psa?“

„A načo“, hovorím si tak pre seba, čo nevidí, že mám dvoch!?

 

Ak sa vám tento článok páčil alebo vás pobavil, podporte autorku zdieľaním tohoto príbehu a ona rada napíše ďalšie a možno ešte lepšie!
A tu si môžete prečítať nasledujúci príbeh.

Fotografie: Archív autorky

 

Autor článku
Autor článku
Marta Antalová Ráczová

Jedného dňa som si povedala dosť a pohodlie veľkomesta vymenila za život na vidieku. Odišla som, predala byt a kúpila záhradu s malým domčekom, mimo mesta. Mimo civilizácie, mimo všetkého. Od základu som zmenila svoj život. Síce nechudnem a už vôbec nežijem zdravo, zato každý deň prekonávam samú seba. Ani jeden deň nie je taký istý, lebo vždy sa pokazí niečo iné. A tak tu prežívam s mojimi dvoma psíkmi a bavím sa na sebe samej aká som neschopná, nešikovná. A prichádzam na to, čo všetko sa dá opraviť lepiacou páskou.Naučila som sa ale jedno: Všetko zlé treba prežiť, riešiť, alebo otočiť na srandu.