Chodím peši, milujem môj vláčik a každé ráno sa teším do práce!!!

Nechudnem a už vôbec nežijem zdravo. Myslím, že doktor Bukovský by nechápal, ako som sa mohla dožiť 45 rokov!!! Solím, cukrím, jem mäso, áno, aj vysmážané. Zelenine a ovociu sa úspešne vyhýbam, teda, keď to nie je príloha k rezňom.

Možno ma držia pri živote všetky tie nezdravé E-čka a mám telo zakonzervované tak, že keď zomriem, moja mŕtvola sa nerozloží ani po sto rokoch. Ale zmenila som svoj život! A to úplne. Hýbem sa. Mám schody, po ktorých denne chodím hore dole, ale hlavne chodím peši a veľa! Počíta sa aj to???

Čítala som, že chôdza je zdravá, fu, tak asi predsa žijem zdravo

Nemám auto, aj keď vodičák mám už celých 27 rokov, a to prosím bez jednej jedinej nehody! Asi preto, že nejazdím.

Každé moje ráno začína cestou-necestou na stanicu…

CHVALABOHU! Nechápem, že mi tú ružovú kartičku vôbec dali, lebo mne ponúkali dokúpiť si jazdy už aj na trenažér. Keď ma konečne pustili do auta, žiadne jazdenie, že kolečká po parkovisku. Šup ho rovno do Dúbravky! Vyšli sme na cestu a inštruktor hovorí:
„Nie je vám teplo?“
„Nuž je!!!“
„Tak si otvorte okno!“

Hovorím teraz o 90-tych rokoch, do autoškoly sme totiž povinne chodili zo strednej školy. Takže škodovka 120. Žiadne elektrické otváranie okien, ale normálna kľuka, ktorá samozrejme šla točiť veľmi ťažko. Tak som ju pevne uchopila do oboch rúk a začala točiť.

Keď sa mi to konečne podarilo, pozrela som hrdo a víťazne na môjho inštruktora. Ten spotený, bledý, oči vyvalené.
„Preboha, vy nie ste normálna!! To čo teraz bolo?? Akú ste spravili chybu?“
„Nemám pocit, že som niečo spravila.“
„Pustili ste volant a za jazdy!!!!“

Jednoducho veľa chodím pešo – limit 10 tisíc krokov často splním už na obed

Takže aj kvôli tomuto nejazdím, ja proste chodím. V mobile som mala takú aplikáciu, čo rátala kroky. Už na obed som väčšinou splnila limit 10 000 krokov a do večera mi to len gratulovalo a pípalo. Lámala som svoje osobné rekordy. Tak som si ju zrušila. Viem aj sama od seba, že chodím veľa. Všetko mám ďaleko a bicykel mám len stacionárny, s ním sa nikam nedostanem.

Niekde som čítala, že chôdza je zdravá, fu, tak asi žijem zdravo. A najzdravšie je, keď idem do dediny na pivo, lebo to je polhodina peši, cestu späť som nikdy nestopovala, ale väčšinou je ešte dlhšia.

Do Bratislavy denne cestujem vlakom

A vďaka za túto prepravu, lebo vďaka nej mám plno nových zážitkov, pocitov a aj priateľstiev. Proste môj vláčik:

• Ráno ma nechá vyše hodiny na seba čakať.
• Dovolí mi a bez zbytočného frfľania, vyfajčiť pol krabičky cigariet.
• Keď príde, vie, že mi už dlho chýba ľudské teplo, objatie. Tak zariadi, aby ma naraz objímali štyria švárny spolucestujúci.

Na prvej zástavke, že Košariská, spraví pre mňa zážitok, aký som ešte nemala. Príde, chvíľku postojí, nech sa kochám krajinou a potom začne cúvať. On sa so mnou pohráva, beťár jeden!!!! Človek nevie, či niekam ide, alebo sa už vracia?

Keď sa konečne v Podunajských Biskupiciach uvoľní trochu miesta, nenechá ma len tak samú. Nový premrznutý cestujúci ma vášnivo pritlačia k stene, odkiaľ sa vykuruje celá súprava. Mám pocit, že mi horí bunda a keby aj horela, zhorí, nakoľko neviem, kde mám ruky, nohy, len vnímam dych pána, ktorý je pri mne naozaj veľmi blízko. Možno ten by ju zo mňa strhol, premýšľam, ale pozor, len tú bundu prosím!! Boh vie, kde má ruky on…

Keď sa po dvoch hodinách a 15 minútach dostanem do kancelárie, pri pohľade na moju kancelársku stoličku mi prebehne celým telom pocit neskutočného šťastia. Konečne si sadnem a áno som tu. Som v práci!

Náš tip na nákup: Inca Collagen

Chôdza je zdravá, niekedy však bolí.  Úľava pre boľavé kĺby a nohy. Pre vláčnu pokožku, zdravé a lesklé vlasy. Stop lámavým nechtom. Vyskúšajte kvalitný morský kolagén pre aktívnych ľudí.

Fotografie: Archív autorky

Ak sa vám tento článok páčil alebo vás pobavil, podporte autorku zdieľaním tohoto príbehu a ona rada napíše ďalšie a ešte lepšie!
Tu si môžete prečítať, ako to všetko začalo.
Tu si prečítajte predchádzajúci príbeh.
A tu nasledovný príbeh.

Autor článku

Marta Antalová Ráczová

Jedného dňa som si povedala dosť a pohodlie veľkomesta vymenila za život na vidieku. Odišla som, predala byt a kúpila záhradu s malým domčekom, mimo mesta. Mimo civilizácie, mimo všetkého. Od základu som zmenila svoj život. Síce nechudnem a už vôbec nežijem zdravo, zato každý deň prekonávam samú seba. Ani jeden deň nie je taký istý, lebo vždy sa pokazí niečo iné. A tak tu prežívam s mojimi dvoma psíkmi a bavím sa na sebe samej aká som neschopná, nešikovná. A prichádzam na to, čo všetko sa dá opraviť lepiacou páskou. Naučila som sa ale jedno: Všetko zlé treba prežiť, riešiť, alebo otočiť na srandu.