Telesná výchova je nutnosťou, učitelia strácajú rešpekt

Na to, že sa telesná výchova učí v každom ročníku na všetkých stupňoch štúdia, nemá určite dostatočné postavenie. S týmto problémom sa musia nakoniec vysporiadať samotní učitelia. O to zaujímavejšie to majú tí nastupujúci. Jedným z nich je aj Ondrej Beleš (28), ktorý sa snaží vysporiadať s pohybovou aktivitou na jednej zo stredných škôl v Bratislave.

Na akej škole pôsobíš a ktoré ročníky máš v rámci telesnej výchovy na starosti?

Momentálne učím na strednej priemyselnej škole strojníckej na Fajnorovom nábreží – Fajnorka. Na hodinách sa venujem prvákom, druhákom, tretiakom a maturantom.

Dajú sa nájsť tvoje učiteľské korene pri telesnej výchove už v mladosti? Väčšina z vás zrejme strávila čas športovaním…

Od detstva bol u mňa šport na prvom mieste. Okamžite po príchode zo školy sme s kamarátmi hodili tašku na zem a utekali na ihrisko. „Po hlave“ som dostal od mamy nie preto, že som vysedával za počítačom. Pravidelne som meškal domov z nejakého toho zápasu či súťaže s partiou…Nešlo však len o pouličné zábavky. Od siedmich rokov hrávam futbal aj súťažne. Najskôr to bolo v drese rodnej dedinky Navojovce, neskôr som prešiel do väčšieho Partizánskeho, kde som pôsobil najviac sezón. Vyskúšal som však aj rôzne bratislavské kluby. Momentálne stále hrávam šiestu ligu za FK Skačany, kde sa držíme na prvom mieste.

Učitelia často športujú aj mimo školy

Keďže máš len 28 rokov, telesná výchova je v tvojej čerstvej pamäti ešte zo stredoškolských čias. Teraz sa na túto vec vieš pozrieť aj z pohľadu, aký majú samotní učitelia. Prečo má byť v osnovách aj technických škôl, nie je to skôr záležitosť mladších ročníkov?

Presne naopak! Tá by mala byť vo väčšom rozsahu. Tie dve povinné vyučovacie hodiny vôbec nestačia. Veď aj ja si pamätám, koľko sme mali na strednej škole energie… Žiaci ju nemajú kde vybiť, potom sa tak aj správajú. Mám však obavy, že sa tvoje slová naplnia, také sú indície. Raz sa možno na tomto type štúdia stane len výberovým predmetom, čo my ako učitelia bohužiaľ nezmeníme. Školstvo je vedené ľuďmi, ktorí reálne neučili a už nevedia, ako je to v tomto smere dôležité.

Čomu sa venuješ na hodinách so svojimi žiakmi? Často sa stáva na stredných školách, že učiteľĺia hodia do stredu telocvične loptu a chalani hrajú futbal…

Každá škola má svoje osnovy, ktorých by sa mal učiteľ držať. To všetko je však podmienené podmienkami, aké majú so žiakmi k dispozícii k ich plneniu. Na našej škole nie sú ideálne na všetky športy, to sa týka najmä telocvične. Preto sa snažím prispôsobovať hodiny podľa toho, čo žiakov naozaj baví a aspoň trochu zaujme. Veľa hodín presúvam do blízkeho sadu Janka Kráľa, čo je určite vhodným spestrením.

Hodiny určite vyzerajú inak na prvom stupni základnej školy či u vás pri žiakoch v „puberte“. Ty sa už asi nemôžeš venovať základom, ktoré by mali mať už zvládnuté…

Na prvom stupni základnej školy by sa mali učitelia venovať všestrannému pohybovému rozvoju žiaka. Keďže existujú pohybové a lokomočné zákonitosti, mali by aj telesná výchova podľa nich vyzerať. Bohužiaľ, ja sa stretávam s prípadmi, že žiaci v týchto ročníkoch nemali napríklad gymnastiku. Ja už s tým v ich pätnástich rokoch veľa nenarobím. Predsa ich nebudem učiť spraviť kotúľ a podobne. To už v takom veku ide len veľmi ťažko, nové veci im vštiepiť do pohybového aparátu pri dospievaní je viac ako náročné.

Učitelia musia byť rešpektovaní. Kamarátstvo je však vždy na mieste.

Teda sa zhodneme, že dnešným stredoškolákom chýbajú práve tieto návyky, ktoré mali získať na základnej škole či všeobecne v detstve?

Stopercentne všestrannosť v pohybe. Je pravda, že v domácnostiach sa zmenili pomery smerom k športovaniu či pohybovej aktivite všeobecne. Deti si radšej sadnú k počítaču alebo iným moderným veciam. Uprednostňujú to pred aktivitou vonku, v prírode či venovaniu sa určitému športu. Druhá vec je samotná výchova. Každým rokom si viac uvedomujem, že žiaci nemajú rešpekt. Rodičia im pravdepodobne neurčili hranice v správaní. Veľakrát si sám pre seba poviem, že keby sa tak správam ja a dovolím si toto ku mojim kolegom (čo platí samozrejme aj o telesnej výchove),  asi by ma vyhodili zo školy. Asi platí to, čo hovoria skúsenejší učitelia, ktorí toho zažili viac: Doba sa zmenila a učiteľ by mal žiaka usmerňovať namiesto vychovávania.

V čom by sa podľa teba mala na Slovensku zmeniť telesná výchova, aby sme možno boli zdravší národ?

Ako som spomenul, presadil by som jej väčší rozsah. Asi nebudú úplnou „blbosťou“ napríklad také aktívne prestávky. Viem si predstaviť aj to, že sa žiaci počas vyučovacej hodiny postavia a spravia pár drepov. Nebavme sa o treste, skôr nech to je zdravá forma oddychu. Myslím si však, že sa všetko začína u rodičov. Tí by mali spolu s deťmi odmalička športovať. Je pekné, že ich prihlásia na päť krúžkov, ale dieťa potrebuje vidieť, že aj oni majú o pohyb záujem. Neskôr sa to prenesie aj na deti. O plusoch samotného športovania sa ani nebavme, to nepochopí len človek, ktorý tomu chápať nechce.

Akým športom sa venuje učiteľ tvojich žiakov telesnej výchovy?

Vo voľnom čase hrávam malý futbal, chodím behať a aktívne cvičím. Popri škole sa venujem trénerstvu všestrannej pohybovej aktivity u detí a vediem skupinové tréningy s cvičením s vlastným telom.

Množstvo ľudí sa snaží schudnúť či lepšie vyzerať vďaka diétam. Je to podľa teba tá správna cesta, alebo je lepšie sa „hýbať“? Existuje určitá zlatá stredná cesta medzi pohybom a stravou či všeobecne životným štýlom?

Žiadna diéta nie je dobrá, aspoň nie tie, ktoré sa u nás využívajú najčastejšie. Človek po nich rýchlo schudne, odrazu ju už nemôže dodržiavať vôbec a „jojo efekt“ ho vráti naspäť. Stačí si stravu rozumne upraviť, vynechať rafinované veci a radšej si nájsť potravinu, ktorá pred cestou do obchodu nemala veľa procesov úpravy. Skúste zvýšiť pohybovú aktivitu, po ktorej sa človek cíti lepšie a vedľajším efektom môže byť aj schudnutie. Hlavne vás to musí baviť. Ak robíme veci, ktoré nás nenapĺňajú, to nie je tá správna cesta.

Aké je to byť v dnešnej dobe byť mladým učiteľom telesnej výchovy? Veď pri začiatkoch tejto práce si bol viac-menej v jednej vekovej kategórii so žiakmi…Cítil si sa im bližší alebo naopak tam boli problémy s rešpektom?

Začal som učiť vo veku 24 rokov, tie problémy s rešpektom reálne existovali. Našťastie som už mal skúsenosti s trénovaním detí, teda som vedel ako na nich. Stále sa považujem za mladého človeka, preto nie je problém si každý a jeden šport s nimi aktívne zahrať. Snažím sa byť skôr kamarátom, veľa sa ich pýtať, viesť ich k tomu, aby riešili problémy spoločne a pomáhali si. Pokiaľ vidím na žiakovi čo i len najmenší záujem, snažím sa ho namotivovať k tomu, aby ho telesná výchova bavila.

A ako je to vo vzťahu so skúsenejšími kolegami?

S nimi nemám absolútne žiaden problém. Možno by som zmenil niektoré veci, pretože odpoveď na otázku „prečo to tak nemôže byť“ v znení „lebo to tak učíme tridsať rokov a vždy to tak bolo“ sa mi nezdá veľmi správna. Preto treba prilákať do škôl viac mladých učiteľov, potom sa aj toto zmení. No čo pre to kompetentní robia? Veď učitelia musia aj žiť, nie len prežiť. Predsa nemôže štát čakať, že sa tu budú hrnúť, keď pre uživenie svojej rodiny musíme mať ešte dve ďalšie práce a večer sa ku tomu všetkému zodpovedne pripraviť na vyučovanie. Učiteľ má v spoločnosti svoje postavenie, mladí by sa mali v ideálnom svete trhať ísť učiť. Predsa sa tu staráme o blaho národa a vychovávame ho.