Kopačky môjho detstva a futbalové lopty, čo dávajú životu zmysel

Až sa mi zatajil dych, keď som ich po toľkých rokoch uvidel na vlastné oči – tie nezabudnuteľné handrovo-gumené detské futbalové kopačky mojich mladých liet. Ony stále žijú (vyrábajú sa) a vyzerajú prakticky tak isto ako vtedy, pred mnohými rokmi. Ako by sa pri nich zastavil čas. Pamätáte si ich ešte? Nájde sa čo len jeden jediný “chalan” v bývalom socialistickom Československu, ktorý by ich niekedy nenosil?

Oko mi takmer zvlhlo slzou dojatia a v hlave sa rozbehol spomienkový nostalgický film.

Kopačky mali na boku dva biele pásiky, skoro ako Adidas!

Výrobca síce v súčasnosti už opustil štýlovú čierno-bielu farebnú kombináciu a nahradil tradičnú bielu farbu kontrastných farebných doplnkov “interistickou” žltou ale čo už, inovácie a pokrok nezastavíš. 

A možno si len ktosi zažartoval aby takýmto lišiackym spôsobom zvečnil pre budúce pokolenia nenápadnú spomienku na jednymi obľúbený a inými zatracovaný bratislavský futbalový klub. Bratislavčania, spomínate si ešte na nezabudnuteľné víkendové derby Inter – Slovan na Tehelnom poli?

Kopačky sme nosili prakticky denne

My chalani, a dokonca aj tie úplné drevá, sme mali kopačky na nohách takmer nepretržite. Veď čo keby sa náhodou hral futbal? Nešlo o to, v ktorý deň ale koľkokrát za deň. Ráno pred školou, potom cez prestávku, niekedy na telesnej, potom po škole a nakoniec podvečer, keď sme už mali napísané úlohy.

Nezabudnuteľné čierne šmuhy od kopačiek

Veľkú radosť nám robila aj schopnosť týchto kopačiek robiť nezameniteľné čierne šmuhy na linoleu alebo na parketách v telocvični. 

„Chalani, kto sa došmýka najďalej?!“

Aj tety upratovačky to vedeli patrične oceniť, pretože v tej veci viedli konzultácie so samotným riaditeľom školy. 

Ten žiaľ nemal pre našu aktivitu pochopenie. A nemal rád ani naše milované kopačky. Pravdepodobne sa dohodol aj s ďalšími riaditeľmi, lebo od istého času sa na všetkých školách začal objavovať nápis: “V kopačkách vstup prísne zakázaný!”

A čo futbalové lopty? Kto mal televízku, bol kráľ

Áno, boli obdobia, keď sme futbal hrali aj viackrát za deň. Počas dňa sa len menila veľkosť lopty. Od malej tenisovej loptičky, takzvanej “tenisky”, ktorú sme pre jej praktickú skladnosť a nenápadný vzhľad používali cez prestávky počas vyučovania. Až po naozajstné veľké futbalové lopty fajnšmekrami nazývané aj ”televízka”, s ktorými sa hrávalo poobede na školskom ihrisku.

Už len postaviť bránky a futbalový zápas môže začať!

Stačilo použiť školskú aktovku, prípadne len narýchlo zmotanú teplákovú bundu, odkrokovať bránku a hralo sa. 

Na školských ihriskách sme samozrejme používali pravé futbalové bránky, aj keď vzhľadom na možnosti vyplývajúce z našich telesných dispozícií sme sa ich snažili všelijak deliť po šírke a znižovať čo do výšky. 

“Chalani, chalani! Gól platí len po kolená! A zblízka nebombovať!” Alebo: “Hráme o víťazný! Fúj, faul, jedenástka, kopem jaaa!”

Asi najviac sa nám pozdávali hádzanárske brány. Boli prenosné a dali sa pomerne ľahko sklopiť naležato, ak si to situácia alebo menší počet hráčov vyžadovali. A navyše boli takmer všade poruke.

Inak, ak si odmyslím skutočnú hádzanársku ligu, čo sa hrala naživo alebo občas aj v televízore, spomínam si na jednu vskutku zaujímavú skutočnosť. Ak ma moja pamät neklame, hrať hádzanú na našom ihrisku som nevidel nikdy nikoho z deciek ani z dospelákov.

Ale veľká vďaka vám, kto ste vymysleli tento šport a v hojnom počte ste rozmiestňovali tieto skvelé bránky po našej socialistickej vlasti.

Hrať futbal na tráve je prísne zakázané!

Mimochodom, športové areály a plochy vhodné pre naše mládežnícke futbalové zápolenie, to bola kapitola sama o sebe.

Ony tie školské ihriská sú pravdepodobne dodnes tak dobre zachovalé preto, že my sme sa tam ako decká vlastne vôbec nesmeli hrávať! Dokonca sa po tráve nesmelo ani len chodiť, nieto ju ešte ničiť behaním v kopačkách.

Ujovia a tety súdružky v tých časoch všetko radi plánovali a nám deťom vtedy naplánovali aj veľmi praktické unifikované betónové ihriská s betónovými rúrami, pieskoviskom a pestrofarebnými železnými preliezkami. 

S napäťím očakávali, že my decká budeme prejavovať radosť a budeme sa hrať iba tam. Ale kto už niekedy čo len videl niekoho hrať futbal, isto pochopí, že také betónové ihrisko sa na to až tak veľmi nehodí.

Takže nakoniec tieto stavby slúžili len tým najmenším deťom na tvorbu bábovečiek z piesku a sídliskovým mačkám ako obľúbená toaleta.

Ale aby som nikomu nekrivdil, ešte sa tam zvykli príležitostne hrávať osamelé deti, čo nemali žiadnych kamarátov. Ale zopárkrát sa stalo, že takýto jedinec precenil svoje sily a hru ukončil pádom z betónových herných prvkov. A keď sem-tam nejaké to decko skončilo s rozbitou hlavou, v horšom prípade aj s ľahším otrasom mozgu, betónové ihriská zostávali čoraz častejšie opustené.

Futbal patrí na trávu

My sme však pre svoj futbal aj naďalej oveľa radšej vyhľadávali trávnaté plochy. Hoci, niekedy to bola celkom seriózna partizánština. Nebolo jednoduché sa na také ihrisko dostať a nie jeden raz sme museli z neho utekať pred nazlosteným školníkom. 

Školské ihriská určené pre deti bývali totiž čoraz častejšie oplotené a po vyučovaní sa brány zamykali aby deti neničili trávnik.

Vďaka tomu, preliezať školský plot tzv. “hasákom”, bolo považované za úplnú samozrejmosť, veď v prípade útoku školníka bolo treba urýchlene opustiť ohrozený sektor!

Z vlastnej skúsenosti viem, čo všetko boli schopní pod zámienkou ochrany nášho spoločného majetku vymyslieť a zrealizovať niektorí obetaví občania.

Správne, neboli to len školníci. Raz jeden takýto angažovaný súdruh, aby uchránil školské ihrisko pred deťmi, natrel plot akousi nezasychajúcou čiernou farbou. 

A tak, aj keď vďaka rýchlemu zdolaniu školského plotu spomínaným hasákom nikdy nikoho nechytili priamo pri čine, neskôr vynníkov z našich radov pomerne ľahko identifikovali podľa čiernych rúk a typického čierneho pásu naprieč trupom.

Futbalová sezóna sa nezaobišla bez zranení

Negatívnym vrcholom jednej našej futbalovej sezóny bolo, keď akýsi zvlášť iniciatívny, premotivovaný jedinec, aby deťom prekazil vstup do školského areálu, začal na vrchnú vodorovnú časť plotu aplikovať do akejsi lepkavej hmoty sklenené črepy. Samozrejme došlo k zopár rezným zraneniam ale vtedy sa kvôli takým maličkostiam nevolala ani záchranka, ani polícia.

Nerobila sa z toho žiadna veda. Vlastne by sa o tom ani nikto nedozvedel, pretože my sme takéto veci s rodičmi neriešili, veď kto by si chcel koledovať o priblblé otázky, prípadne si vyslúžiť nejakú tu preventívne výchovnú facku? 

Ale keďže sa niektorým žiakom v škole poranenou rukou blbo držalo pero, tak si to všimli učiteľky a celá vec sa nakoniec prezradila. 

Následne oteckovia poškodených chlapcov navštívili iniciatívneho súdruha aby si celú situáciu pokojne vyjasnili. Ten si svoju chybu priznal, prejavil účinnú ľutosť a prisľúbil, že hneď ako sa zotaví, predmetné črepy z oplotenia na svoje vlastné náklady odstráni. A tak sa aj stalo.

Prvé kopačky so šróbovacími štupľami na našom sídlisku

Skutočnou motiváciou pre nás všetkých bol príchod prvých naozajstných kopačiek so šróbovacími štupľami na naše sídlisko. Niektorí z nás sa dokonca začali aj chvíľu učiť, aby si za opravené známky vyslúžili od rodičov tento malý zázrak. 

Kopačky to boli krásne. A ako nádherne z nich odletovali kusy ihriska. Šlapák či nakopnutie do holene boleli ako šľak ale tak akosi inak…

Vravíte si, však ste mali na holeni futbalové chrániče. No hej ale nie všetci. Vlastne len ten jediný vlastník exkluzívnych kopačiek, ktoré mu jeho otecko priviezol zo služobnej cesty z kapitalistickej cudziny.

Ale aby ste si nemysleli, v našej vlasti sa tiež vyrábali kvalité kopačky! Nový typ kopačiek s vymeniteľnými stoppermi s maticami (rozumej šróbovacími štupľami) začali v Bardejove vyrábať už v roku 1962. A všetci si ich vraj pochvaľovali.

Lenže ako to už bývalo v tých budovateľských časoch zvykom, spolu aj s iným nedostatkovým sortimentom, na väčšinu záujemcov akosi nevydalo…

Brankárska výbava a doplnky malého futbalistu

Snáď by sa ešte mala spomenúť naša brankárska výbava a doplnky. Tie spočívali z kožených zimných rukavíc a bielej plastovej cyklistickej flaše s hygienickým picím sosáčikom, z ktorej sme úplne nehygienicky pili oba futbalové kluby.

A potom už len klasika, všetci ako jeden, odetí sme boli vo vyťahaných modrých teplákoch. V lete sa používali krátke nohavice alebo ako inak, červené trenírky s bielym pásikom po oboch bokoch.

A takto nejak to prebiehalo po celý rok. Samozrejme v zime sme vymenili futbal za hokej ale to už je celkom iná história.

Aby moje dojatie z futbalu chápala aj mladá generácia

Viem, ťažko je sa vcítiť dnešnému mladému človeku do takýchto nostalgických pocitov. Mladí ľudia si s odstupom času niektoré veci z našej minulosti vôbec nedokážu predstaviť a pod vplyvom médií mnohé skutočnosti vnímajú, chápu a prežívajú inak.

Aby som svoje pohnutie zo spomienok na tie doby z čias reálneho socializmu priblížil aj pre tie mladšie ročníky, predstavte si nasledovnú životnú situáciu zo súčasnosti:

Dojemný futbalový príbeh z Afriky

Isto ste už niekedy videli ten dojemný príbeh. Týpek je s partiou na dobrodružnej ceste naprieč Africkým kontinentom a náhodou natrafí na skupinu chlapcov, ktorí naháňajú na pláži, namiesto futbalovej lopty, len akúsi pozliepanú “mičudu”. 

Chvíľu chlapcov so záujmom pozoruje. Skúseným okom televízneho fubalového odborníka medzi nimi okamžite objaví niekoľko výrazných talentov.

Keď im v príhodnej chvíli prikopne späť, presne mierenou prihrávkou zatúlanú “loptu”, podarí sa mu nevtieravým spôsobom zapojiť do hry. Zároveň si tak získa ich plachú dôveru a obdiv. Chalani ho za jeho športový výkon odmenia spontánnym potleskom a žiarivobielymi úsmevmi. 

Veru, takto spontánne vznikajú nové priateľstvá s domorodým obyvateľstvom. A tak slovo dalo slovo…

Futbalové lopty dávajú životu zmysel kdekoľvek na svete

Futbalom za družbu medzi národmi, mier a hlavne lepší život!

Malí ebenoví futbalisti sú síce veľmi chudobní ale nie blbí, a tak sa od nich náš cestovateľ dozvie plynulou angličtinou čosi o domácich pomeroch, biede aj o ich túžbach a životných plánoch.

V ich neutešenej finančnej situácii je skutočná futbalová lopta takmer nesplniteľným snom. Ale ich túžba zmeniť svoj život k lepšiemu je silnejšia…

Príklad, ktorý majú vo svojich úspešných rodákoch, ktorí sa vďaka svojej usilovnosti a talentu uplatnili v známych aj menej známych futbalových kluboch, ich denno-denne ženie na pláž za futbalom. Veď čo keď práve dnes príde niekto, kto hľadá futbalové talenty a život ich aj celej početnej rodiny sa navždy zmení?

Keby len tak mali naozajstnú futbalovú loptu…

Svet, kde futbalové lopty menia životy ľudí

Týpek cestovateľ je dojatý a sľubuje chlapcom, že sa o rok určite vráti a prinesie vytúženú, pravú futbalovú loptu.

Dojemné že? Nerobím si srandu, verím, že pomáhať sa má, a najmä vtedy, keď to dáva zmysel. Však sa hovorí: “ Nedávaj hladnému rybu aby si ho zasýtil ale daj mu udicu a nauč ho ryby chytať, aby sa zasýtil sám.”

Mimochodom náš týpek cestovateľ svoj sľub splnil. O rok naozaj prišiel a priniesol futbalové lopty, kopačky a možno aj brankárske vybavenie, to už si presne nepamätám. 

Pokračovanie rozprávania nájdete na tomto odkaze: https://schudnihravo.sk/futbal-sme-mali-radsej-ako-beh/

Ing. Ivan Chmelař | Schudni hravo | Sponzorovaný článok

Fotografie: freepik.com

– https://www.r-gol.com/sk/kopacky
– https://www.r-gol.com/sk/brankarske-vybavenie-a-doplnky
– https://www.r-gol.com/sk/futbalove-lopty